tg-ltatsthtetet-06-01

Ma tárgyalta a törvényhozás a Szlovák Nemzeti Párt műhelyéből kikerült hazafias törvényt. A nemzetiek elemükben voltak, brillíroztak. Az alábbiakban dokumentatív szándékkal közreadjuk a törvény teljes parlamenti vitáját.


T. Cabaj, podpredseda NR SR
Ďakujem pekne pani spravodajkyňa. Všetky pani poslankyne prihlásené vystúpili. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a môžeme pristúpiť k ďalšiemu bodu programu a to je prvé čítanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva.
Návrh zákona má tlač 1355, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí predsedu číslo 1382. Dávam slovo predsedovi klubu Slovenskej národnej strany Rafaelovi Rafajovi aby návrh zákona uviedol.
Nech sa páči pán poslanec, máte slovo.


R. Rafaj, poslanec
Ďakujem pán predsedajúci za slovo. Dámy a páni, dovoľte aby som uviedol koncept nového typu zákona na podporu vlastenectva. Chcem zdôrazniť, už samotný názov hneď v úvode, hovoríme o podpore. Na úvod treba asi povedať, že sme národom, ktorý v histórii nemal reálny čas, ani ten historický, ani spoločenský, okrem možno tohto politického času od roku 93, aby si mohol vytvárať takéto sebavedomé konanie a posilňovať identitu, identitu príslušnosti k spoločenstvu, ktoré nás presahuje, ktoré má medzinárodné právo na sebaurčenie.
Tisíc rokov sme boli v multietnickom štátnom útvare, ktorý sa nakoniec vrhol do žalára národov a boli sme násilným spôsobom asimilovaní a nútení k inej identite, než akú máme.
Potom prišlo dvadsaťročné obdobie prvej Československej republiky, kde sa bohužiaľ aj na oficiálnej rovine uplatňovala ideológia čechoslovakizmu, teda neexistujúceho československého kmeňa kde opäť národná práva Slovákov a vôbec prihlásenie sa k identite neboli na úrovni akú sme v roku 1918 od spoločného štátu s Čechmi očakávali.
Potom bola vojna a potom prišla komunistická totalita nielen v tomto priestore, ale v podstate v celej Strednej a Východnej Európy a opäť sme mali naoktrojovanú identitu, ktorá nám nebola vlastná, bola to vytváraná štátna ideológia identity sovietskeho typu a mnohí, mnohí tí, ktorí sa na začiatku 50 rokov ozývali, tak boli označení za buržoáznych nacionalistov, boli pozatváraní a dokonca niektorí, ako napríklad Clementis aj odsúdený na trest smrti.
Takže vidíte, že predmet tohto zákona je legitímny, pretože máme od roku 93 vlastnú republiku, ale už od roku 2004 sme členom opäť ďalšieho nadnárodného zoskúpenia, teraz Európskej únie, kde sa presadzuje globalizmus, kde národné špecifiká národného zoskupenia teraz Európskej únie, kde sa presadzuje globalizmus, kde národné špecifiká nie sú primárne, kde centrála v Bruseli si osobuje ďalšie a ďalšie právomoci a kde sa presadzuje akási nová idea európanstva a posilňovanie európskej identity a bohužiaľ, deje sa to na úkor národných identít nielen slovenskej, ale mám pocit, že aj iných štátov a už tu bola diskusia, aj bude diskusia v súvislosti napríklad s identitou, ktorá sa viaže na taliansku kultúrnu tradíciu a to je umiestňovanie krížov na školách. Takže vidíme, že opodstatnenosť úplne nového návrhu zákona je legitímna a je spoločensky aktuálna.
Mám pocit, na základe diskusií, ktoré tu boli, že, a prebehli v médiách, že problém je predovšetkým v rovine politickej. Zachytil som aj signály, ktoré by chceli zákon vylepšovať po legislatívno-technickej stránke. Navrhovatelia proti takémuto prístupu sú, alebo na takýto prístup sú, samozrejme, otvorení.
Kto sa podieľa na formovaní vlastenectva? Je to, primárne, mala by to byť rodina, škola, kultúra, masmédiá, cirkevné spoločenstvá, spoločenské organizácie, napríklad Matica slovenská či iné. Kedysi to bola aj armáda. Áno, máme aj dnes na školách prierezový predmet s témou vlastenectvo. Ale, pokiaľ ste si návrh zákona pozreli, nerieši, alebo nešpecifikuje len oblasť školstva. Tento zákon je koncipovaný ako prierezový. Podobne, keby som mal uviesť príklad, máme zákon o rodine. Ale samotný problém rodiny, detí rieši nielen teda špeciálny zákon o rodine 36/2005, ale napríklad aj zákon 305 o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ďalej zákon 245/2002 o náhradnom výživnom, či zákon 5/2004 o službách zamestnanosti. A to sú ozaj len tie najdôležitejšie.
Takže odsunúť predmet vlastenectva len na školy je aj mimo reálnu alebo legislatívnu skúsenosť, ktorú tu už máme. Keď som pri zákone o rodine. Niektoré výhrady smerovali k sľubu vernosti na rôznych stupňoch. Ale pýtam sa, čo znamená § 8 v zákone o rodine, kde sa konštatuje, že manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní. Neprikazujeme niekomu vernosť? My neprikazujeme sľub vernosti. My len upravujeme podmienky, kde všade, za akých podmienok by sa sľub vernosti mal skladať. A nie sú to len školy.
Sú to všetci štátni zamestnanci, ktorí vstupujú do pravidelnej štátnej správy a verejnej správy. Všetci primátori, starostovia, ktorí sú volení. Je legitímne očakávať od štátu, od ľudí, ktorým dáva štát definitívu a kariérny postup, aby formálne vyjadrili lojalitu tomuto štátu. Nie bez príčiny viete, že na začiatku roku 1998 predstavitelia dvoch menšinových strán, ktoré pôsobia dnes v parlamente, zložili sľub vernosti vo Švajčiarsku. Pretože situácia bola taká vyhrotená, že bola tu reálna pochybnosť. Áno, že vtedajšia Strana maďarskej koalície nie je lojálna voči tomuto štátu a za súčinnosti medzinárodných inštitúcií na prvom mieste je podpísaný Béla Bugár pod sľubom vernosti Slovenskej republiky. Už je otázne, ako sa dodržiaval z ich strany a ako sa dodržiava.
Hovoríme teda o vlastenectve ako legitímnej súčasti európskej kultúry. Už Voltair a Ruso počas francúzskej revolúcie definovali a sformovali chápanie ideálu vlasti ako spoločenstva slobodných občanov rozhodujúcich o svojej krajine a o svojom štáte a vlastenectva ako pocitu slobody práv a šťastia. Že človek patrí k takémuto spoločenstvu. To je, prosím, vyše 200 ročný citát.
Neskôr, samozrejme, prišla nemecká škola skúsenosť cez Hederera Fichteho a ďalších na rozvoj identity. My sme malý národ a preto voči nám sa skôr uplatňuje viac ako 2 000 ročný citát Seneca mladšieho, ktorý povedal, vlasť nemilujeme preto, že je veľká, ale preto, že je naša. Čiže pocit majetí a svojetí, ako by povedal Sládkovič.
Chcem zdôrazniť, že predovšetkým predmet navrhovaného zákona, teda vlastenectvo, udržiava a prehlbuje politickú a sociálnu integráciu spoločnosti. Zabezpečuje lojalitu občanov, získava ich pre rôzne štátne projekty, činnosti a opatrenia, ale aj očakávania a ich potreby. Napríklad pri povolaniach, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie každého moderného štátu, ako je napríklad vojenská služba, čiže služba profesionálnej armáde, policajti, štátni úradníci, ale napríklad aj učitelia. To, že je návrh v súlade so širšou legislatívnou praxou a očakávaniami, dokazuje aj nedávno novelizovaný trestný zákon, kde v čiastke extrémizmus sa rozšíril trestný skutok aj o poškodzovanie štátneho symbolu, pretože tento zákon rieši aj sféru štátnych symbolov napriek tomu, že už máme jeden zákon, ale je veľmi starý a dnes môžme povedať, že možno už aj zastaraný, že nedošlo k jeho novelizácii a to je zákon o štátnych symboloch, pretože máme za to, že štátne symboly Slovenskej republiky majú mať také isté prirodzené miesto a vytvorený priestor, aký je bežne v iných vyspelých štátoch a to nechcem rovno hneď hovoriť o Spojených štátoch amerických.
Čiže, rozširuje sa priestor na umiestňovanie štátnych symbolov aj na školy, kde chcem zdôrazniť, že zákon, o ktorom hovorím a ktorý bol prijatý v roku 1993 je predovšetkým jeho výkon implementovaný cez právne predpisy nižšej právnej sily ako sú vyhlášky alebo smernice.
A keďže sme aj kresťanská krajina, nedá mi, aby som nespomenul aj dôležitú súčasť kresťanskej identity. Už svätý Tomáš Akvinský konštatoval, že národniarstvo alebo vlastenectvo vychádza z prirodzenej lásky ku koreňom našej vlastnej, teda ľudskej bytosti. Môžme spomenúť vlastencov, ktorí obetovali svoj život a ktorí predovšetkým nosili cirkevnú sutanu, pretože mali istú mieru imunity v časoch Uhorska a tvrdej maďarizácie.
Pápež v roku 1980 na kongrese v UNESCO v Ženeve obhajoval aj pravú podstatu národov a zasadzoval sa za základnú zvrchovanosť spoločnosti, ktorá podľa neho sa prejavuje zásadne v kultúre národa. Podľa pápeža ide o zvrchovanosť, ktorou je zároveň aj človek výsostne zvrchovaný a túto vlastní každý národ silou svojej vlastnej kultúry.
Lenže, akú máme my vlastnú kultúru, keď cez médiá a cez iné nosiče dnes všetci konštatujú, že negatívne dôsledky globalizmu sa premietajú aj do kultúry. Keď analytik amerického analytického domu Friden haus George Gestil vyslovene povedal, že svetová tzv. americká kultúra deformuje základné princípy národov a civilizácie, ale je údajne podľa tohto analytika nutná, aby sa presadila tzv. pluralitná demokracia amerického typu čiže, aby sme vytvorili občanov financií, tou asi o 20 rokov neskôr sa konštatovalo v inej správe, kde ľudia nebudú cítiť nijakú identitu, kde sa narodili ich rodičia, kde ich vychovali, kde dostali vzdelanie. Ich vlasťou bude tam, kde pôjdu ich financie. Chceme, aby sme sa stali všetci občanmi financií? Aby sme zabudli, odkiaľ patríme a kde máme naše vlastné dlhy voči našej vlastnej kultúre a našim predkom?
Ostatne, aj katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý rozvíja štvrté prikázanie hovorí, je to vydanie z roku 1999. Žiada, aby sme preukazovali úctu starým rodičom, ale aj predkom. A ďalej občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu. Čiže máme tu legitimizáciu princípu, o ktorom hovorí predložený zákon. Aj z autority cirkví.
Povinnosťou občanov podľa článku 2239 je, citujem. Prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Láska k vlasti a služba vlasti vyplývajú z povinnosti, vďačnosti a z poriadku lásky. Toľko katechizmus svätej cirkvi.
Mohli by sme ešte ďalej citovať aj ďalší článok, ktorý hovorí o povinnosti brániť krajinu, pretože vlastenectvo priamo súvisí aj s ochotou brániť krajinu. A to nielen pri živelných pohromách, ale aj pri napadnutí krajiny, pri ohrození demokracie, ústavného poriadku, atď., atď. Tí, ktorí boli, majú za sebou základnú vojenskú službu vedia, o čom hovorím bez ohľadu na formu alebo štátny útvar, ktorý v podstate tieto danosti u vojakov rozvíjal.
Ďalej, som ešte stále pri katechizme, článok 1900 hovorí. Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým, aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou. Tu chcem povedať, že bohužiaľ, naša mediálna sféra pri informovaní o tomto návrhu preukázala, že si mýli pojmy s dojmami.
Jasne sme s konkrétnymi novinármi hovorili, že sa hovorí o ústavnom orgáne nie o ústavných činiteľoch. A preto som povedal, ak si niekto mýli ústavný orgán s ústavným činiteľom, musí sa vrátiť na začiatok toho svojho tvrdenia a možnože sám je orgánom. Ale asi schválne. Keď niekto nemá takú kompetenciu, aby rozlíšil základné veci a dezinformoval verejnosť a rovnako tak strašil, že na školách vraj ideme nútiť deti, aby spievali hymnu. Žiadne spievanie. Odznenie štátnej hymny. Toto sú základné spoločenské rámce, ktoré predchádzali mediálnej vojne pred touto našou zdôvodniteľnou a preto aj moje vystúpenie je takto širšie poňaté.
Chcem povedať, že návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, najmä s jej preambulou a ďalej s článkami 1, 2, 3, 5, 6, 7, 8, 9, 12, 13, 14, 19 a s článkom 23. Teda, vážení kolegovia, celkovo s 23, prepáčte opravujem sa, s 13 článkami ústavy. Najvyššieho zákona štátu. Je plne v súlade. A nie je v nesúlade s nijakým iným. To je podstatné uviesť.
Pokiaľ sme porovnávaní a tvrdí sa, alebo sa spochybňuje dopredu, že či nie sme nejakým unikátom, tak hovorím, že nie. Pozrime si napríklad ústavy iných členských štátov Európskej únie. Spomeniem len dve.
Francúzska ústava hovorí nie o občianskom princípe, o občanoch, ale hovorí, že národ zabezpečuje jednotlivcovi i rodine podmienky potrebné k rozvoju. Dôležitá je španielska ústava, ktorá je založená na nezlučiteľnej jednote španielskeho národa spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov.
Dobre vieme, že španielsky národ neexistuje. Sú len Katalánci, Kastilci, Aragonci, atď., atď. Ale írska ústava článok 9. Bol by som rád, keby ste pozorne počúvali, pokiaľ budete chcieť namietať. Článok 9 írskej ústavy v ods. 2 definuje, citujem. Základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu.


R. Rafaj, poslanec
... Ústavy v ods. 2 definuje, citujem, základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu, bodka.
Mohli by sme prejsť aj k rovine hodnotovej alebo kultúrnej, ale myslím a verím, že všetci slovutní členovia tejto snemovne sú dostatočne inteligentní a kultúrne vzdelaní, aby pochopili, že hodnota ako zložitý fenomén sa dotýka aj vlastenectva a je vecou naozaj našej vnútornej cti, ale predovšetkým aj občianskeho postoja, pretože napriek tomu, že hovoríme o zákone na podporu vlastenectva, mám ta to, že mohol by sa skôr volať zákon na podporu občianstva, občianskeho správania sa.
A keď sme už pri tých vnútorných hodnotách, ktoré možno podľa niektorých z vás by nemali byť súčasťou upravenej v upravenom zákone, no tak viera, náboženská viera je asi tiež iba vnútornou záležitosťou každého jedinca a jeho svetonázoru. Napriek tomu máme systém cirkevných škôl. Napriek tomu tam visia a Slovenská národná strana podporí vyhlásenie a podporí aj Talianov v tom, aby tam viseli ich tradičné kresťanské symboly. Tak nevidím dôvod, prečo by rovnako vlastenectvo, ktoré presahuje tiež ten rámec vnútorný smerom navonok, pretože sú tam identifikačné znaky, keď sa hrá hymna, tak slušní ľudia stoja. A vlastenci možno aj spievajú. Takže nevidím nijaký rozdiel medzi tým, ak by niekto namietol, že je to vnútorná, len otázka vnútornej hodnoty. Pokiaľ niekto bude tvrdiť, že je to len záležitosť školstva, no vážení, z októbra 2010, bol som zhrozený prieskumom vo Veľkej Británii. Tri štvrtiny britských učiteľov veria, že ich povinnosťou je, počúvajte veľmi dobre, varovať žiakov pred nebezpečenstvom patriotizmu. Veľká Británia už ide varovať na školách pred nebezpečenstvom patriotizmu, čiže vlastenectvom. Už takto hlboko klesli. Pretože idú hlásať akési univerzálne bratstvo. Na jednej strane tu preferujeme symboly Európskej únie a na druhej strane by sme najradšej naše slovenské symboly niekde videli inde než na žrdi, stožiare alebo stene, hoci paradoxne aj tie symboly modrej farby, ktoré visia pred touto budovou, nadobudli právoplatnosť toť nedávno, dva týždne dozadu, keď nadobudla právoplatnosť Lisabonská zmluva. To všetko ostatné bolo len odporúčanie. Veľmi dobre o tom viete.
V roku 1995 sa uskutočnil pomerne rozsiahly sociologický prieskum, International Social Survey Program v 23 vybraných krajinách, kde bolo hodnotené aj Slovensko a predmetom bol prieskum národnej identity a národnej hrdosti. No, pokiaľ poznáte výsledky, viete, že v dvoch sledovaných líniách sme sa v jednej umiestnili na poslednom mieste, 23. a v tom druhom hodnotenom sme sa umiestnili 4. odzadu. Vynikajúce výsledky, naozaj. Čiže chcem zdôrazniť, že návrh tohto druhu typu alebo predmetu zákona je opodstatnený.
Pokiaľ hovoríme o občianskom princípe, nuž Nemecko vyžaduje na priznanie občianstva plynulé ovládanie nemeckého jazyka, Dánsko, pokiaľ chcete získať občianstvo, môžte ho získať 5 rôznymi spôsobmi, ale ak ste cudzinec, nakoniec vám ho musí odobriť samotný parlament. Inak ho nedostanete. A Španielsko podmieňuje udelenie občianstva dobrým občianskym správaním a dostatočným stupňom integrácie do španielskej spoločnosti. Takže vidíte, že vyspelé štáty Európskej únie jednak majú zakomponované vo svojich zákonoch alebo aj v ústavách národný princíp alebo predmet vlastenectva, takže tento návrh je plne v súlade s európskou tradíciou. Len pripomeniem, že v spojených štátoch deti nie, nepočúvajú ich štátnu hymnu, ale každé ráno skladajú sľub vernosti. Pleč of eližns. A to isté sa deje aj na prakticky každom neformálnom verejnom zhromaždení a pri vstupe do rovnako štátnej správy alebo štátnej služby.
V Izraeli v máji 2009 strana ministra zahraničia Avidgora Libermana pripravila zákon a predložila, ktorý viaže izraelské občianstvo na sľub vernosti. Dokonca vernosti nie štátu, ale priamo vláde. Nebudem ďalej citovať, aby som nerozdráždil túto snemovňu. Myslím, že toľkoto k daným príkladom bude stačiť. Návrh, vážení kolegovia, chcem zdôrazniť, že je v súlade s programovým vyhlásením vlády, preto verím, že celá vládna koalícia zahlasuje tak, aby návrh posunula do druhého čítania, pretože v programovom vyhlásení vlády sa konštatuje, že je postavené tak, aby podporovalo súlad postupujúcej európskej integrácie s dôslednou obhajobou národných a štátnych záujmov. Rovnako v čiastke 5-1 výchova a vzdelávanie sa konštatuje, že dominantnú úlohu pri vzdelávaní zohráva štát. Vláda vytvorí podmienky na skvalitnenie výchovy a vzdelávania na všetkých typoch škôl k národným, historickým a kultúrnym hodnotám a k vlastenectvu. Toľko citácia programového vyhlásenia vlády.
Nakoniec mi nedá, aby som nespomenul aj Francúzsko, kde v októbri francúzsky minister pre národnú identitu, to je jedna z jeho funkcií, odštartoval diskusiu o národnej identite a povedal, citujem ministra Erika Besona, musíme znovu zdôrazniť hodnoty národnej identity a hrdosti byť Francúzom. Ďalej povedal, bolo by dobré, keby mali všetci mladí Francúzi raz do roka príležitosť zaspievať si francúzsku hymnu. Takže vidíme, že vo Francúzsku prebehne niekoľko mesačná možno búrlivá diskusia o francúzskej identite a francúzskom vlastenectve a dospeje podľa tých informácií ktoré máme rovnako s legislatívnym výstupom.
Prierez zákona má 8 paragrafov, pričom § 1 až § 4 ustanovujú samotný predmet zákona a majú skôr deklaratívny charakter vzťahu k štátnym symbolom a Slovenskej republiky, § 4 upravuje výchovu k vlastenectvu vo výchovno-vzdelávacom procese, § 5 ustanovuje sľub vernosti Slovenskej republiky, možno obdobný, aký majú v Spojených štátoch amerických alebo kdekoľvek inde. Viete, že aj my ako poslanci skladáme sľub vernosti, že nie je to nejaký nový inštitút, len sa rozširuje a precizuje sa na vernosť štátu. A samozrejme, že oprávnenými osobami sa stanú všetci volení funkcionári alebo poslanci, starostovia, primátori, tí, ktorí nastupujú do stálej štátnej služby atď., atď.
§ 6 sa dotýka orgánov samosprávy, tam sú povinnými osobami ako som už spomínal volení predstavitelia obcí a miest, § 7 upravuje hranie štátnej hymny aj na športové podujatia a súťaže organizované národnými športovými zväzmi a nakoniec § 8 dáva povinnosť verejnoprávnym médiám, aby v rozmedzí okolo polnoci, čiže pol hodina pred a pol po zahrali na svojich programových okruhoch štátnu hymnu Slovenskej republiky.
Takže zhrniem dôvody. Je toto prierezová norma, netýka sa len školstva, alebo len hrania hymny, alebo len štátnych symbolov, týka sa napríklad aj rezortu vnútra, kde o spomínaný sľub vernosti, ktorý by mal povýšiť vstup mladého občana do zväzku so štátom. A je, myslím dosť trápne, keď mladému človeku sa len tak hodí zaliaty občiansky preukaz, možno po novom to už bude nejaká elektronická kartička, bez toho, že by vlastne chápal a bolo mu vysvetlené aké má práva napríklad, že štát sa o svojho občana aj postará, pokiaľ bude v social... (nezrozumiteľne vyslovené slovo), že mu dáva vzdelanie zadarmo na stupňoch rôznych škôl, až po vysokoškolské, že mu garantuje zdravotnú starostlivosť a ďalšie benefity, ktoré štát prirodzene poskytuje, čiže chceme týmto spôsobom povýšiť občiansky vzťah medzi občanom, štátom, kde vzniká akási neformálna zmluva a záväzok. Obojstranný, samozrejme. Takže dámy a páni, som presvedčený, že predmet návrhu zákona vzbudil prirodzenú pozornosť, ja budem pozorne očakávať všetky vaše pripomienky, som otvorený, alebo sme otvorení ako predkladatelia a Slovenská národná strana, pretože toto je zákon, ktorý vyšiel z dielne všetkých poslancov Slovenskej národnej strany, že nájdeme pochopenie a možno aj tzv. tie spoločné prieniky, len nebol by som rád, keby sme zákon pretvorili na niečo úplne iné, než je jeho princíp a jeho filozofia. Takže ja som presvedčený a budem pozorne počúvať všetky pre aj proti a verím, že sa po posunutí do druhého čítania stretneme na nejakých pracovných skupinách a podobne ako napríklad pri návrhu na reakciu voči rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva voči Talianskej republike nájdeme aj v tomto zákone širšiu zhodu a dohodu. Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)


T. Cabaj, podpredseda NR SR
Ďakujem pekne pán poslanec, zaujmite miesto pre navrhovateľov. Gestorský výbor pre kultúru a médiá určil svojho predsedu za spravodajcu k tomuto návrhu zákona, teda dávam slovo pánu predsedovi výboru Pavlovi Abrhanovi, aby predniesol spravodajskú informáciu.


P. Abrhan, poslanec
Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia výboru Národnej rady pre kultúru a médiá v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podal v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva. Návrh bol podaný v lehote určenej § 72 rokovacieho poriadku, to je 15 dní pred konaním schôdze, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa legislatívnych pravidiel v súlade s § 70 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady. Konštatujem, že návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
V zmysle priloženej doložky zlučiteľnosti problematiky návrh nie je v práve Európskej únie upravená. Podľa navrhovateľa návrh nebude mať zvýšené nároky na verejné financie, nebude mať vplyv na životné prostredie, zamestnanosť, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady zo 16. novembra 2009 č. 1382 navrhujem, aby v prípade jeho postúpenie do druhého čítania návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre regionálny rozvoj a verejnú správu, výbor pre vzdelanie, mládež, vedu a šport a výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh....

M. Číž, podpredseda NR SR
Poprosím pánov kolegov, poslankyne a poslancov, aby tí, ktorí chcú sa zúčastniť rozpravy o nasledujúcom bode programu, aby zaujali miesta v poslaneckých laviciach. Ostatní páni poslanci, ak nie je záujem, prosím, mimo rokovaciu sálu.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, poprosím vás o naozaj definitívne zaujatie miest tak koaličných, ako aj opozičných poslancov, poprosím.
Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva, parlamentná tlač č. 1355, návrh na pridelenie výborom je v rozhodnutí predsedu č. 1382. Slovo má pán poslanec Rafael Rafaj a uvedie tento návrh zákona. (Hlasy v sále.) Alebo? Takže návrh zákona uvedie z dvojice navrhovateľov pán poslanec Slota, má slovo. Ospravedlňujem sa, jasné v rozprave, slovo má pán poslanec Slota, ktorý sa písomne prihlásil.


J. Slota, poslanec
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení kolegovia, hovoriť o vlastenectve tu, na pôde Národnej rady je správne. Napriek tomu sa tak nedeje často. Zaujímavé by bolo pýtať sa, prečo? Trochu neobvyklé sa mi zdá aj to, ak viacerých z vás je nutné presviedčať o potrebe opatrení na podporu vlastenectva. Zvláštne je, že sa v príspevkoch, ktoré sme tu počuli, alebo ešte asi aj budeme počuť, vytratilo alebo vytráca nielen rozmer vlastenectva, ale aj zodpovednosť za odklon od vnímania témy vlastenectva v širších súvislostiach. Veď naša iniciatíva tu nie je len pre nás.
Prítomnosť, či dnešok, alebo pre pár najbližších rokov. Tak, ako naša minulosť nie je tu len od včera. Aj cesta k našej štátnosti je vydláždená vlasteneckými vlnami alebo činmi vlasteneckého charakteru. Máme na toto všetko zabudnúť a tak vzdať hold úsiliam mnohých vynikajúcich národovcov a vlastencov, ale aj vlastenectvu, ktoré bolo pestované v tichu kresťanských, evanjelických či iných domovov a vďaka ktorému slovenský národ prežíval aj najhoršie obdobia temna. Ostaneme na tom tak, že turisti, návštevníci, či cudzinci nám budú musieť pripomínať dvíhať sebavedomie, keď obdivujú našu domovinu, našu vlasť. K nášmu vlastenectvu sme sa nemohli hlásiť stáročia. Dokonca nielenže hlásiť, ale bolo to aj nežiaduce a boli obdobia, keď to bolo zakázané, či dokonca trestné.
Po národe našom a vlasteneckých citoch sa šliapalo bagančami, dokonca sa kvôli tomu strieľalo a vešalo. Za národ nás nepovažoval napríklad ani taký Lajos Kossuth, ktorý do dvadsať jedna svojich rokov nevedel ani po maďarsky, ale potom urobil maďarskú revolúciu v roku 1848, pretože väčšina vlastne tých maďarských revolucionárov sú vlastne pomaďarčení Slovania, a ktorý vyhlásil už ako Maďar a šéf revolúcie, v Uhorsku majú právo a povinnosť byť národom len Maďari. Slováci, Rumuni alebo Srbi sú len ľud a nie národ. Ale nemusíme ísť ďaleko do minulosti. Napriek potláčaniu prejavov vlastenectva, vlastenectvo žilo a silnelo. Stalo sa motivačným prvkom prežitia, základom rezistencie, motorom individuálnych i spoločenských úsilí o premeny, ale aj prvkov kultúry, literatúry, umenia, či ľudovej tvorivosti.
Paradoxne dnes, kedy už máme svoj suverénny štát, paradoxne pomaly a isto sa nám vedomie štátnosti a jeho znaky vytrácajú nielen z činnosti štátnych a verejných úradov, ale aj verejno-právnych médií, súčasťou zábavy sa stáva iná móda. Výsmech zo všetkého, čo je naše, slovenské. A tým, ktorí sa za tento ušľachtilý cit nehanbia, čo im zostáva byť vlastencami, disidentmi vo vlastnom štáte? Budeme sa s pocitmi viny hlásiť k tomu, že sme Slováci a slovenskí vlastenci, respektíve patrioti? Národ bez vlastenectva, občan bez základov vlastenectva je čím? Pýtam sa. Nechcem odpovedať, pretože by som sa musel vulgárne vyjadriť. Skutočne, skutočne tí, ktorí sú nie vlastenci, by sa mali nachádzať v tých chlievoch, v chlievoch. Ale ja som presvedčený, že drvivá väčšina mojich kolegov v tomto parlamente sú vlastenci a sú správni slovenskí patrioti. Všetky naše veľké národné hnutia by neboli ničím bez vlastenectva. Veľké veci v dejinách už nebudú príštiť z hodnoty, ktorú predstavuje vlasť.
V dnešnej dobe? Čo sa nosí? Antivlastenectvo sa stáva posledným útočišťom darebákov, ak už nevyčerpajú všetky témy na kritiku svojich politických oponentov, či súperov. To je proste moderné v dnešnej dobe. Ten, kto sa hlási k vlastenectvu, je pomaly zločinec. Naše dejiny nikdy nevytvorili rámec pre to, aby sa mohla sformovať a uplatniť národne orientovaná elita. Pretože nám to jednoducho nedovolil hegemón, ktorý nás držal vo svojom područí. Hegemón, ktorý do nás strieľal, trebárs Černová, 15 mŕtvych obetí nevinných ľudí, ktorí boli postrieľaní ako divá zver.
Vážené dámy, vážení páni, láska k vlasti a hlboké národné presvedčenie sú významnými hybnými silami nielen v osobnom živote každého jedinca, ale i pri rozvoji celej spoločnosti. Výchova presvedčených a oduševnených vlastencov je jedna z najkrajších, aj najčestnejších úloh školy. Môj koaličný partner a premiér Robert Fico v Martine v roku 2008 povedal: "Musíme sa vážne zamyslieť, ako vzrušíme slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie, lebo najťažšou chorobu v súčasnosti je ľahostajnosť, na ktorú sa zomiera už počas života." Som skutočne veľmi vďačný svojmu kolegovi, pánovi premiérovi, že sa takto veľmi pekne vyjadril a v každom prípade som presvedčený, že samozrejme aj drvivá väčšina členov Smeru má identický názor, ako ich predseda.
V dnešnom svete viac, ako inokedy človek potrebuje svoj domov, svoj rodný kraj, ktorý dávno pred ním obývali jeho predkovia. V láske k vlasti je človek spojený sám so sebou, svojimi predchodcami, blízkymi, s ktorými ho spája spoločný jazyk, spoločná domovina a spoločné dejiny. To spojenie je také prirodzené, jednoduché a samozrejmé, že by nebolo vôbec potrebné pripomínať ho, keby sa objavili vplyvné sily, ktoré nás tohto spojenia chcú zbaviť. Dlhoročné spájanie všetkého slovenského s negatívnymi nálepkami ako nacionalizmus, nacizmus, xenofóbia a vtĺkanie tejto dokázateľnej lži do povedomia Slovákov spolu s dnes ešte oveľa rafinovanejším podprahovým znásilňovaním podvedomia prostredníctvom médií zanechalo viditeľné a dlhodobé jazvy a následky, ktoré možno považovať za deštrukčnejšie ako AIDS, spôsobujúci totálne zlyhanie organizmu, pretože aj národ je organizmus.
Počas dlhého obdobia bez vlastnej štátnosti sme zaplatili cenu najvyššiu, ktorou je vypestovanie si poddanskej duše a sústavným mediálnym ohlupovaním je naša mládež v tomto omyle ponechávaná a utvrdzovaná. Mnohí dnes žijú svoje životy poznačené extrémnym relativizmom a sekularizmom. Žijú životy, ktorým dominujú viac impulzy a pocity. Užívanie a zhýralosť, než intelekt alebo duch. Žijú v nekonečnej prítomnosti bez ohľadu na budúcnosť alebo obzretie sa do minulosti. Za slobodu pritom považujú odtrhnutie sa a pohŕdanie akýmkoľvek etickým systémom, morálnymi normami, či národnými väzbami. Nepociťujú spojivo, ktoré ide späť nekonečné množstvo generácií. Nie je zriedkavé vidieť jav, kedy populárne osobnosti hanobia štátnu zástavu, bojujú proti vlastnému jazyku, zosmiešňujú štátnu hymnu, znevažujú históriu. Za týmito symbolmi sa skrýva úsilie generácií, ktoré v nich videli význam a ktorých formu dokázali naplniť konkrétnym obsahom. Dejiny Slovákov sú dejinami bojov za svoju svojbytnosť a štátnosť. Celé stáročia sme snívali o vlastnom štátnom útvare, ktorý bude suverénny a rovnoprávny s inými štátmi a národmi.
Aristoteles povedal: "Vo vlastnom štáte sa necíti dobre iba cudzinec." Koľkých takýchto cudzincov skrýva naša vlasť a koľkí sedia tu, v parlamente? Niektorí ľudia skutočne žijú na Slovensku ako cudzinci. Tu sa síce narodili, tu pracujú, hovoria slovenským jazykom, ale bližší vzťah k slovenskému národu nemajú. Nepoznajú jeho minulosť, nevidia nič pekné v jeho histórii. Táto forma kozmopolitizmu je na Slovensku známa, mladými dokonca považovaná za modernú. Podobne to vyjadril Martin Rázus. Opravdivo milovať môže len ten, kto cíti, že korene jeho bytosti sú zapustené v milovanej pôde. Kto je všade doma, nemá domov nikde. Kto sa domnieva, že mu je vlasťou celý svet, v skutku je bez vlasti. To na margo tým globalistom, ktorí si myslia, že sú Európania, respektíve obyvatelia, alebo zemegulčania alebo ako by som to nazval. To je proste choré na hlavu, čo niektorí nepriatelia patriotizmu a vlastenectva vymýšľajú a degradujú úroveň vlastenectva skutočne na úroveň niečoho zlého, chorobného. Vlasť je našou spoločnou

T. Cabaj, podpredseda NR SR
Pani poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v popoludňajšom rokovaní 6. dňa 44. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva, tlač 1355. Predkladateľ sedí na mieste, spravodajca tiež. Do rozpravy je ešte písomne prihlásený pán poslanec Rydlo. Nech sa páči pán poslanec, máte slovo. Potom bude možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.


J. Rydlo, poslanec
Vážený pán podpredseda Národnej rady, ctený pán predkladateľ, ctený pán spravodajca, milí mladí návštevníci na tribúne Národnej rady Slovenskej republiky. Slávna snemovňa, v roku 1975 nás slovenských poslucháčov Alma Mater Patarina navštívili vpádové páter Jozef Švec, pôsobivší v tom čase v jednej z viacerých misijných staníc spoločnosti Ježišovej v rovníkovej Afrike a umenovedec Jozef Cincík, niekdajší tajomník Matice slovenskej, žijúci v tom čase v Spojených štátoch amerických. Pamätám si ako sa naše rozhovory stále krútili o láske k vlasti. Slovensku v tom čase normalizácia vtĺkala do hláv sovietsky internacionalizmus a socialistické vlastenectvo a my, hŕstka mladých bežencov sme mohli o Slovensku akurát tak snívať. Láska k vlasti nám však nechýbala. Jozef Cincík my vtedy vpísal do môjho spomienkára tieto slová: "Vlasť svoju každý v srdci nosí. Z takejto lásky a reťaze príčinnej vyskočiť nemožno, tak ako nemožno vyskočiť z vlastnej kože". Bolo to pred 3 desaťročiami. A azda preto alebo najmä preto, každý kto žil ako Pária v dobrovoľnom vyhnanstve, slovo vlasť, právo na vlasť, meno svojej vlasti, slobodu svojej vlasti, jej česť, jej dôstojnosť, jej právo na existenciu si ctil a ctí vo svojom beženeckom živote vari najväčšmi. Siahol som po viacerých encyklopédiách a výkladových slovníkoch. Podľa Vikipédie (?), jednej z najprístupnejších výkladových encyklopédií, vlastenectvo označuje pozitívny a podporný postoj jednotlivcov či skupín k otčine, po latinsky patria, po grécky patrida, otčinov, či domovinov môže byť oblasť alebo mesto, zvyčajne sa ňou však mieni národ, prípadne národný štát. Vlasť, vlastenectvo možno stotožňovať s patriotizmom. Vlastenectvo zahrňuje postoje ako hrdosť na jej úspechy a kultúru, túžbu zachovať jej charakter a základ kultúry a identifikáciu s inými členmi národa. Vlastenectvo je úzko previazané s nacionalizmom a sa veľmi často nesprávne používa za jeho synonymum. Presnejšie povedané, nacionalizmus je ideológiou, často však podporuje vlastenecké postoje ako žiadúce a vhodné. Pochopiteľne, ako nacionalistické politické hnutia, tak i patriotické výrazy môžu byť vo vzťahu k iným otčinám negatívne. Ben Gurion v patriotizme izraelského národa úplne iné miesto v porovnaní s vlasteneckým cítením palestínskeho národa a vice verza to platí o mieste, ktoré má Jásir Arrafat v palestínskom patriotizme a vice verza v izraelskom. Podobne opačný je pohľad na Ľudovíta Štúra z Budapešti a na Lajosa Kosutha zo Slovenska, či najfialtesa Európy Edvarda Beneša z Prahy alebo z Bratislavy. Le patriotisme cest ne son paye, le nacionalisme cest détestée cest lui de ĺ autre. (?) Patriotizmus je, keď človek miluje svoju krajinu, nacionalizmus je, keď nenávidí krajinu druhých. Tieto vety povedal generál Charles de Gaule, prezident Francúzskej republiky. Vlastenectvo nie je vonkoncom nič nové a tiahne sa dejinami národov od najstarších čias až do súčasnosti. V biblii slovo "národ" sa vyskytuje 92-krát a slovo "vlasť" 29 raz. Azda najznámejší staroveký prejav lásky k vlasti, pritom etúvajú (?) slová básnika Simonidesa: "Postoj pútnik a zvestuj Lakedemončanom, t. j. Sparťanom, že my mŕtvi ležímu tu ako zákony kázali nám". Tí najstarší z nás vedia, že ide o bitku pri Termopilách, ktorá bola jednou z bitiek, ktoré tie výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen v 5. storočí pred Kristom. A tí z nás, čo študovali latinčinu, si akiste spomenú na verš "Dunce di corrum est pre patria mori" (?), je sladké a počestné umrieť za vlasť. Vo svojich ódach ich napísal rímsky básnik Horatius, ktorý žil v rokoch 65 až 68 pred Kristom. O 2 tisíc rokov neskôr britský filozof a cynik Prettan Drassel (?) k tomu dodal: "........." (anglicky) ... Čo znamená vlastenci vždy hovoria o umieraní za vlasť a nikdy nehovoria o zabíjaní za svoju vlasť. Na tému vlastenectva, patriotizmu, národovedstva a národného povedomia by sa dalo veľa povedať. To bola ich hnacia sila, Bernolákovcov, Štúrovcov, či prvých matičiarov, ich deje a skutky by mali aj dnes byť žiarivým príkladom rodolásky.
Najstarším staroslovenským dokumentom starostlivosti o vlasť je text dvadsiatej modlitby tzv. Kyjevských listov z 9. storočia, ktorá znie: "Na kráľovstvo naše Pane, milosťou tvojou vzhliadni a nevydaj čo je naše cudzím a neobráť nás za korisť národom pohanským. Skrze Krista Pána nášho, ktorý kraľuje s Otcom". Dnes by sme sa mali modliť: "Bdej pane svojou milosťou nad našou republikou, nedaj čo je naše cudzím a nedovoľ, aby sme sa pre našu rozhrýzanosť stali korisťou iným národom". Túto modlitbu za vlasť sa neopováži privlastniť si ani jeden slovanský národ, ani český šovinizmus, ani šovinizmus bulharský. Neopovážili sa, lebo to je tak slovenské, tak rýdzo slovenské.
Zo svojho detstva, keď sme sa v ilegalite učili náboženstvo si pamätám, že v starom katechizme sme mali stať o láske k národu, opierajúc sa o výroky Ježiša Krista, ktorý plakal nad Jeruzalemom a o výroky apoštola národov sv. Pavla, ktorý napísal, že máme byť láskaví a ohľaduplní voči každému, ale predovšetkým voči domácim viery, domesticos fidei (?). V novom katechizme sa o tom nehovorí a láska k vlasti sa zahrňuje pod širší termín lásky k blížnemu, ktorého má kresťan milovať ako seba samého. Súčasný vzťah kresťana k vlastnému štátu je predmetom pastorálnej konštitúcie II. Vatikánskeho koncilu - gaudium et quo cirkvi (?) v súčasnom svete, gaudium et speace - radosť a nádej, najmä čiastky č. 24, 25 a 75. Trpiteľ za vieru, záhrebský arcibiskup, ktorého v Chorvátsku rešpektujú aj katolíci aj laická občianska spoločnosť, kardinál Aloisie Stepinac (?) mal na náhrobnom kameni v záhrebskej katedrále vytesané svoje celoživotné krédo: "Ljubiti pravdu a mrziti nepravdu, to je moje životno načelo a u ljubamich chrvatskeho naroda nedam se od nikoho nadkrihriti (?). Milovať spravodlivosť, nenávidieť nespravodlivosť, to je moja celoživotná zásada a v láske chorvátskeho národa sa nedám nikým prevýšiť.
Prvý prezident prvej Slovenskej republiky Jozef Tiso svoju teóriu o národe a láske k národu opiera o učenie sv. Tomáša Aquintského a argumentuje, že láska k národu je našou povinnosťou v zmysle štvrtého božieho prikázania. Láska k národu, hovorí, je náboženským príkazom a previňuje sa proti štvrtému božiemu prikázaniu kto nemiluje svoj národ. Nesie biľag nielen ako zradca pozemský, ale aj ako priestupník, ktorý nedodržuje božie príkazy. Formovaním vlasteneckého vedomia to totiž znamená nielen uvedomenie si charakteru Slovenskej republiky ako národného štátu Slovákov, ale súčasne ako občianskej spoločnosti, kde miera ochrany jednotlivca prejavom osobnosti a osobnej slobody zatiaľ prevyšuje mieru ochrany jednotlivca, jeho prejavov osobnej slobody v neliberálnych režimoch. Pravdivým však ostáva tvrdenie ako som to poukázal pri svojom vystúpení v súvislosti s nešťastnou novelou trestného zákona. Napokon to potvrdzujú tendencie nielen u nás. Návrh generálnej prokuratúry nášho štátu na zákaz marginálnej Slovenskej ľudovej strany, ale aj tendencie v Európskej únii, netransparentná, typicky politikárska nominácia Hermana van Romuja za prezidenta Európskej únie, či barónky Catherine Ashtovovej za ministerku zahraničných vecí Európskej únie alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v kauze symbolu kresťanstva v Taliansku, či dohadovanie sa v zložení novej európskej komisie atď. Z krátka pravdivým teda ostáva tvrdenie, že európske štáty prestávajú byť liberálnymi demokraciami a stávajú sa autoritatívnymi štátmi, ktorých ľavicový liberalizmus je prikázanou ideológiou. Pripúšťajú sa však od neho odchýlky doľava, teda sociálna demokracia, ale nie doprava. Stačí sa pozrieť na tzv. stredopravé strany, ktoré sú v skutočnosti ľavicovo-liberálne. Zákon o podpore vlastenectva treba chápať nielen ako inštrument národného štátu, ale aj ako nástroj výchovy k úcte jednak ku štátnym symbolom, jednak k ústavnému zriadeniu nášho obnoveného štátu, republikánske zriadenie nášho obnoveného štátu ako liberálnej demokracie sa opiera o určitú hodnotovú neutralitu republiky a preto v tejto súvislosti si viem predstaviť, že niektorým politickým prúdom podpora vlastenectva môže byť celkom cudzia. Štát má však právo a povinnosť formovať svojich občanov, aby poznali svoje dejiny, svoju ústavu, svoje zákony a a by milovali svoju vlasť, čo prejavuje napríklad aj tým, že sa zúčastňujú na voľbách do zastupiteľských orgánov na miestnej, regionálnej a celoštátnej úrovni, čim budujú slovenskú demokraciu. Vlastenectvo je pozitívna hodnota, ktorá znamená úctu nielen k Slovenskej republike ako k národnému štátu, ale aj úctu k jej ústavnému zriadeniu, ktoré predstavuje záruku slobodnej občianskej spoločnosti. Preto podpora vlastenectva neznamená podporu emotívnej či priam pudovej lásky k vlasti, ako abstraktnému konceptu sociálnej kontroly, ale úctu k vlasti ako ku konkrétnej forme spoločenského života. Teda ide o úctu nielen citovú, ale aj rozumovú. Stručne vyjadrené. Podpora vlastenectva má znamenať rešpekt založený na spoločných hodnotách občanov Slovenska, bez ohľadu na ich národnosť. Na druhej strane sa však treba zamyslieť nad umelosťou podpory vyjadrovanej napríklad sľubom vernosti, či nad umelosťou tvrdenia o tom, že neformálny citový vzťah k vlasti, je v každom z nás ako prirodzený cit, ktorý sa nedá nariadiť. Na vyvrátenie tohto názoru možno použiť obraz manželstva. Manželstvo je síce často ovocím lásky, ale láska nie je podmienkou manželstva. Tou sú najmä vzájomná úcta a vernosť. Tie majú zmluvný charakter. Manželia sú si nimi povinní. Preto manželstvo je v uzatvárané formou spoločného prejavu vôle na rozdiel od iných zmlúv so silnou ingredienciou spoločnosti, ktorá či už s cirkevným požehnaním alebo štátnym uznaním tohto zväzku vyjadruje jeho dôležitosť. Manželia predstavujú ako rodina najmenšiu obec, najmenšiu komunitu. Štátne spoločenstvo je tiež obcou, hoci to liberáli pokladajú za archaické tvrdenie. Samotný pojem občan je predsa spojený so slovom obcovanie, komunita zase zo slovom komunikácia. Preto tvrdenie, že hodnotový systém nemožno nanucovať, je pravdivé len do tej miery, do akej sa chápe ako štátne donucovanie. Nemožno však z tohto usudzovať, že hodnotový systém nemožno formovať, že ľudí nemožno vychovávať. A ak existuje napríklad symbolické zvýraznenie významu manželstva vo forme sviatostného sľubu alebo slávnostného sľubu, potom rovnako možno požadovať slávnostnú formu i v inom spoločenstve. Slávnostná forma sľubu má práve za cieľ upevnenie už jestvujúceho vzťahu a jeho verejné vyjadrenie. Prečo? Lebo ono je samo posilnením takého vzťahu, napokon ako každé verejné vyznanie. Štát prijatím tejto normy vyjadrí svoj názor na taký základný hodnotový prvok vzťahu medzi štátom a občanom, ktorý je neodmysliteľnými prvkom slobodnej spoločnosti. Ak chápeme slobodu ako slobodnú vôľu nasledovať poznané dobro. Naša spoločnosť, ktorá je hodnotou neutrálnou spoločnosťou rešpektuje práva občana. Naopak občania rešpektujúc spoločenstvo ako vlasť vyjadrujúc a upevňujúc nielen citový ale aj rozumový vzťah k vlasti majú mať o to väčší záujem, aby dané rešpektovanie bolo vzájomné. V tomto smere správna výchova, ktorú má podnietiť, povzbudiť zákon o podpore vlastenectva môže byť motívom pre aktivizáciu občanov pri obhajobe svojich práv v prípade, že by došlo k ohrozeniu ústavného zriadenia, ale aj zásahom do konkrétnych práv jednotlivcov. Občan, ktorý je vychovávaný k úcte k vlasti ako ku spoločenstvu s konkrétnym ústavným zriadením v očakávaniach súvisiacich so správaním tohto spoločenstva bude náklonnejší v prípade nespokojnosti domáhať sa svojich práv, ba v prípade ohrozenia bude brániť tieto práva týkajúce sa jeho ako občana ako aj iných ľudí. Rezignovaný jednotlivec, ktorému meno občan vlastne nepristane, ktorý nevidí, necíti a nepozná alebo si ani neuvedomuje napríklad význam slobody pre svoj bežný denný život bude náchylnejší k podpore nedemokratických konceptov európskej alebo mimo európskej ........., lebo si rozdiel medzi slobodným a neslobodným zriadením vlastne ani neuvedomuje. Slávna snemovňa, nebojme sa vlastenectva. Ono nás Slovákov ako národ viedlo po celé veky a priviedlo nás až do súčasnosti. A odpovedzme si spolu na šesť kľúčových otázok. Prvá otázka. Potrebuje Slovensko zákon o vlastenectve? Určite. Vlastenectvo sú korene, ktorými štátnosť a štát vrastá do daného kultúrno-politického spoločenského priestoru. Ak sa tieto korene plazia len po povrchu, strom štátnosti sa vykorení pri prvom nápore veta. Druhá otázka. Potrebuje Slovensko zákon o vlastenectve teraz? Je niekoľko vonkajších aj vnútorných okolností, ktoré zvyšujú naliehavosť potreby takéhoto zákona ako napríklad schválenie Lisabonskej zmluvy a nový kontext slovenskej štátnosti, ktorý si vyžaduje popri vlasteneckom vzťahu k Slovenskej republike aj formovanie obdobného vzťahu k Európskej únii. Nedostatky vo vlasteneckej výchove a v úrovni vlastenectva posledných generácií, absencia vlasteneckého kritériá v práci médií, ktoré formujú občianske a národné povedomie a tým aj úroveň vlastenectva. Paralyzovanie vlasteneckých emócií v dôsledku jednostranného zdôrazňovania problematických kapitol našich najnovších dejín. Systematické oslabovanie národného povedomia z vonku i z vnútra. Tretia otázka. Aký je vzťah vlastenectva a histórie, resp. historiografie. Dejiny sú akousi rezonančnou skriňou vlasteneckých emócií. Nedostatky chyby historiografie deformujú túto ozvučnicu a vyvolávajú v občanovi pocit, že toto spoločenstvo vlastne nedosiahlo za posledných tisíc rokov vývoja žiaden podstatný úspech. Východisko ponúkla literatúra, ponúklo i umenie, ktoré poetizovalo biedu Slovákov a vyvolalo v nich pocit, že sebaľutovaním, či dokonca žobraním možno dosiahnuť viac ako poctivou prácou. Slovensko preto potrebuje triezvu vecnú bilanciu svojho vývoja a tá poukáže na intelektuálne a kultúrno-tvorivý potenciál nášho národného spoločenstva. Štvrtá otázka. Ak sa zákon zameriava na rozvoj vlastenectva, je tento pojem náležite definovaný? Ak nie, zaobíde sa bez definície vlastenectva? Vymedzením vlastenectva v návrhu zákona je neúplné a neodkríva ani všetky roviny významu vlastníctva a nástrojov, ktorými sa môže rozvíjať. Dôkladná analýza týchto problémov je daná nielen našim členstvom Európskej únii, ale aj mnohonárodnostným charakterom nášho spoločenstva, ktoré sa v najnovšej dobe rozširuje o prisťahovalcov. Piata otázka. Zákon sa sústreďuje na vlastenecké rituály, symboly a podobne. Predstavujú tieto prvky ťažisko pôsobenia štátu pri rozvoji vlasteneckého cítenia občanov? Každá krajina, ktorá má o sebe pozitívnu mienku potrebuje symboly, rituály a sviatky. Nimi sa zviditeľňuje vlastenectvo, ktoré má v každom z obyvateľov svoju dôvernú, emocionálnu podobu. Preto je na mieste vymedziť podmienky priebeh rituálov a podobne. Predložený návrh napríklad nerešpektuje naše členstvo v Európskej únii. Všetky znaky, zástavy, portréty, texty a rituály by mali byť zdvojené. Vedľa znaku Slovenskej republiky aj znak Európskej únie, vedľa portrétu prezidenta Slovenskej republiky aj portrét prezidenta Európskej únie atď. Bolo by nesprávne, keby štátna iniciatíva a podpora k vlastenectvu sa vyčerpala len uplatnením symbolov a rituálov. Spievaním hymny sa ešte nikto nikdy nestal vlastencom, ale vlastenec uvíta príležitosť zaspievať si hymnu krajiny, ku ktorej má emocionálne kladný vzťah a ktorú má rád. V tejto súvislosti upozorňujem na nezmyselný text slovenskej hymny, ktorý by sa mal prepracovať. Bez ohľadu na to, či spievame zastavme ich bratia, alebo zastavme sa bratia v kontexte skonštatovanie "veď sa oni stratia", táto výzva nedáva zmysel. Dovoľte mi poznamenať, že aj keď Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 vo svojom čl. 9 ods. 4 stanovuje inak tento jej článok je čiastočne v rozpore s odsekom 2 ústavného zákona č. 20 z 25. novembra 1992 o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorý stanovuje, že po jej zániku jej nástupnícke štáty citujem: "nesmú používať štátne symboly Českej a Slovenskej federatívnej republiky". Šiesta a posledná otázka. Jestvujú aj iné formy výchovy k vlastenectvu? Určite a majú primárny význam určujúci pre používanie symbolov, rituálov a podobne. Najdôležitejšie formy výchovy k vlastenectvu sú výchova príkladom verejných činiteľov a politických subjektov. Volebný zákon, ktorý umožní nie hlasovať, ale skutočne voliť na základe zverejnených faktov od spoločensky prospešných postojov skutočne voliť budúcich zástupcov ľudu. Presadzovanie morálnych cností v politike na hospodárskom živote, rovnosť možností pri výbere uchádzačov o zamestnanie, o pozície v štátnej správe a o štátne zákazky. Poskytnutie uvedomenia si, že občania sú spolutvorcami dejín. Prehlbovanie vzájomnej úcty medzi generáciami. Pozitívna interpretácia historického vývoja Slovenska. Tvrdý postih protispoločenského správania. Napríklad poškodzovania spoločného alebo individuálneho vlastníctva. Hanobenie hrobov. Svojvoľné grafity na stenách domov, vagónov. Ďalej vandalizmus, čo treba chápať ako prejav neúcta a pohŕdanie voči celému spoločenstvu. Ochrana vlastencov pred osočovaním z nacizmu, fašizmu a podobne ja s tým definovaním jeho zástoja v osobnom a spoločenskom živote, vymedzením jeho hraníc oproti extrémnemu nacionalizmu, ale aj oproti rovnako škodlivému kozmopolitizmu. V hodnotení súčasného politického vývoja sprítomniť vlastenecký aspekt, teda aspekt spoločného blaha ako škodlivému kozmopolitizmu. V hodnotení súčasného politického vývoja sprítomniť vlastenecký aspekt, teda aspekt spoločného blaha, o ktorý musí ísť každému politikovi a organizácii. Politické zoskupenie, alebo mimovládna organizácia, ktoré nedokážu uplatniť vo svojej činnosti aspekt spoločného blaha, čiže produkt vlastenectva krátko vyjadrený dôvodom, lebo chcem vo svojej krajine dobre, by mali byť zo zákonnej moci zrušené. Napríklad pokus o narušenie územnej celistvosti je aspekt, ktorý poškodzuje celospoločenský záujem a spoločné blaho rovnako, ako šírenie intolerancie, nenávisti voči niektorej sociálnej alebo národnostnej skupine a podobne. A rozvoj vlastenectva predpokladá zdôraznenie významu spoločenskej morálky a uplatnenie etických princípov pri výkone funkcií, povolaní atď.
Slávna snemovňa, mýli sa ten, kto aj po 200 rokoch opakuje slová anglického lexikografa Samuela Johnsona, patriotizme ist te las lefis of an skund (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Poslednou šancou darebáka je stať sa vlastencom. Aj nášmu romantikovi Jankovi Kráľovi pripisujú výrok. Aj zo slova vlasť si možno urobiť válov.
Americký patriot Nathan Hall bol hrdinom amerického boja za samostatnosť proti britskému kolonializmu, ktorý padol do rúk Angličanom. Tí ho popravili ako špióna 22. septembra 1776. Mal iba 21 rokov. Pred popravou vyslovil vetu, ktorá sa v americkom prostredí stala často opakovaným úslovím. Aj on die redit, that and hef bat onlaif to los for moekonti (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Ľutujem iba to, že mám len jeden život, ktorý smiem obetovať za vlasť.
Keď som sa svojho času ako beženec, človek bez vlasti rozhodoval o prijatí občianstva vo švajčiarskej konfederácii, rozhodol som sa pre kantón Vou, ktorý sa stal samostatným 24. januára 1798. Jediný z 26 kantónov a polokantónov švajčiarskeho súštátia mala na svojom zeleno-striebornom erbe napísané. Liberte hepatri (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Sloboda a vlasť.
A vždy s pohnutím stojím pred klasicistickou sochou majora Davela, stojacou v nadživotnej veľkosti medzi sídlom kantonálnej vlády a kantonálneho parlamentu v Luisiane. Tento holdský vlastenec žil na prelome 17.-18. storočia a chcel dosiahnuť pre Peiduvu, pre Valdsko stratenú nezávislosť. Keď ho jeho vlastní rodáci odsúdili na smrť, jeho posledné slová pred popravou boli. Mamou severati lamompei (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Moja smrť bude užitočná v mojej rodnej zemi.
O láske k vlasti sa vyjadrovali vo svojej poézii nespočetní slovenskí básnici. Rád si spomínam na verše Martina Rázusa zo zbierok Hoj zem drahá, či Kameň na medzi, ďalej na knihu Strážcovia a ochrankyne Slovenska, Valentína Beniaka a Martina Benku, alebo na fenomenálne básne Andreja Žarnova Moja vlasť, Slovenský žiaľ, Domovina.
Dnešné generácie školákov, študentov a učiteľov tieto básne, žiaľ, nepoznajú a nič im nehovoria. Takisto Rudolf Divong, františkánsky barner (pozn. prepis.: zápis nie je overený) z Oravy, ktorý bol jedinečným slovenským vlastencom, či žil v poetickom Taliansku, dramatickej Argentíne, alebo v prozaickom Pitsburgu, ktorému nebolo dopriate dožiť sa slobody a obnovenia štátnej samostatnosti Slovenska a ktorý sníva svoj večný sen na jednom zo zabudnutých severoamerických cintorínov napísal tieto nádherné verše. Verný som otcovizni ostal, nepovie nikto, že som zradil. Úbohé vyhnanstvo som dostal, cvendžiaci groš som nehromadil, aby som ho do futra zašil. Tvoj sen o tebe Slovensko som ziskom nezaprášil. Ďakujem vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte, prosím, mne.


A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR
Ďakujem. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Rydla pán poslanec Vestenický. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Máte slovo, pán poslanec Vestenický.


E. Vestenický, poslanec
Ďakujem. Pán profesor, súhlasím s vami, že vlastenectvo a symboly štátu nie sú obyčajné veci, ani obyčajné hodnoty. Iba nevedomí a zlomyseľní alebo neprajníci to tak prezentujú. Ak nemôžu spochybniť obsah, tak udrú aspoň na formu podania.
Tvrdím, že kto odmieta dané symboly, odmieta danú entitu, samu o sebe, chce zabrániť jej vplyvu. Dôvody, prečo tak koná nie sú významné. To sa dá ľahko vystopovať sondou do histórie jeho názorov, postojov alebo skutkov. Staronové a mladé entity, pán profesor, ktorých existencia trvá krátko. Alebo bola pod tlakom prostredia dlhodobo pod hladinou vnímania ľudského vedomia. Potrebujú svoje symboly prezentovať často a intenzívne, aby sa ich vplyv ustálil vo významnom rozsahu.
Neprajníci, protivníci, prípadne nepriatelia. A je jedno, či skrytí, alebo verejní. Sústreďujú svoje úsilie na potláčanie takéhoto snaženia. Najbežnejšie, najbežnejšie cesty potláčania vlastenectva a vplyvu symbolov sú takéto podľa môjho poznania. Spochybniť ich význam a ich nositeľov. Znevážiť ich existenciu a možnosť verejného prejavu. Znemožniť ich používanie a uplatňovanie. Zanedbať ich.
Prvé tri menované neprajníci používajú až keď musia, keď aktivity a vplyv nositeľa sú už pre nich neúnosné. Musia sa totiž pri tom ukázať buď sami, alebo cez svoje predĺžené prsty. Posledná menovaná cesta, to je najväčší hriech, akého sa proti vlastným symbolom môže dopustiť ich vlastník. Protivníci ho ale k tomu vedú rozmanitými nátlakmi. Je to pre nich veľmi výhodné. Lebo ich zloba a zášť zostávajú nepovšimnuté. Toto poznanie


A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR
Reakcia na faktickú poznámku pán poslanec Rydlo.


J. Rydlo, poslanec
Pán generál, ja vám ďakujem za to, čo ste povedali. Ďakujem.


A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR
Reagovali ste, pán poslanec? Ďakujem. Takže vyčerpali sme vystúpenia ústne prihlásených rečníkom. Pardon. Písomne prihlásených rečníkov. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne do rozpravy? Nech sa páči. Takže ústne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Kramplová, pán poslanec Palko, Abrhan, pani poslankyňa Damborská. Uzatváram možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy. Slovo má pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.


D. Jarjabek, poslanec
Ďakujem za slovo, vážená pani predsedajúca. Dámy a páni, dovoľte aj mne pripojiť pár slov k danej problematike. Priznám sa, že mám rád debaty tohto typu v parlamente preto, lebo ide o akúsi hygienu vzťahov a také lepšie sebapoznanie všetkých nás, čo tu sedíme.
Na začiatok, kým začnem trošku rozprávať o predloženom návrhu zákona, by som chcel povedať, že táto problematika nie je nová. Podľa môjho poznania ako prvý s ňou prišiel na prelome rokov 1993-94 Roman Kaliský. Ten návrh zákona mal iný názov, ak si dobre spomínam, tak to bol zákon na ochranu republiky. Ale niečo podobné sa týmto zákonom snažil aj vtedy pán Kaliský riešiť. No nepodarilo sa preto, lebo bolo množstvo iných problémov a som rád, že o tejto problematike môžeme hovoriť aspoň teraz. Ja o nej budem hovoriť trošku, samozrejme, z iného pohľadu ako pán poslanec Rydlo, no ale, berte to ako istý môj názor a istý iný pohľad na danú problematiku. Čiže, ctené kolegyne, vážení kolegovia, začnem teda vlastenecky.
Som Slovák a hrdý Slovák. Popri tom som starý Bratislavčan a hrdý Bratislavčan zo Starého Mesta, kde sme vyrastali bok po boku Slováci, Maďari, Židia, Nemci, Cigáni a ochrannú ruku nad nami a našimi junáckymi pasovačkami neraz držali len o chlp starší chlapci z teologického seminára na Kapitulskej ulici.
A ako sme sa my členení podľa ulíc, na ktorých sme vyrastali, medzi sebou vedeli prieť o chlapčenské ideály a hodnoty, tak sme okamžite zjednocovali svoje šíky, ak sme zacítili ohrozenie zvonka. Pre nás to vtedy boli rovesníci napríklad z Nív, zo Škovránčej, z Petržalky, alebo z Poľnej ulice a o exotoch z predmestí ani nehovoriac.
Vyrástol som ja, vyrástlo moje rodné mesto, máme svoj štát, ktorý, chvála bohu rastie a odkedy ho máme, riešime tu starú chlapčenskú dilemu byť v prvom rade členom niektorej konkrétnej obce, či mestskej časti, alebo občanom štátu. Obec, či štvrť sme si väčšinou nevyberali. Narodili sme sa v nich a vyrástli. Máme tam svoje korene, svojich priateľov, svoje prvé lásky i svoje prvé chrasty. A hoci nejedného z nás osud aj na nejaký čas, či dokonca na dlho odveje kamsi do diaľav, sme stále tzv. rodáci, konškoláci, jednoducho ľudia, medzi ktorými existuje silné puto.
Či sme Slováci, Maďari, Nemci alebo hoci Taliani, za to tiež nemôžeme. Tiež to máme v génoch, hoci v týchto končinách Európy je to tak, že v mnohých prípadoch si národnosť vlastne volíme, pretože medzi predkami v druhej či tretej generácii nájde takmer každý z nás niekoľko alternatív.
V tomto štáte je suverénne najviac nás, ktorí sme Slováci, ktorí sme radi, že sme Slováci a ktorí sme hrdí na to, že sme Slováci. Stalo sa tak napriek známym faktom z našej národnej histórie, napriek premyslenému a neraz veľmi brutálnemu odnárodňovaniu v dávnejšej, i menej dávnej minulosti napriek tomu, že Slovákov, Slovensko naše dejiny i predkov si kde kto parceloval, privlastňoval alebo ich zatajoval, vysmieval a dehonestoval (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené).
Za mojej mladosti som slovenskú zástavu poznal iba ako fašistickú. Dvojkríž na trojvŕší náš štátny znak za Novotného nahradila živánska pod Kriváňom. A v mene internacionalizmu v tých časoch proletárskeho sa vlastne akékoľvek pripomenutie našej slovenskosti vnímalo ako prejav nacionalizmu, niekedy buržoázneho, niekedy bez prívlastkového.
Keď začiatkom 90. rokov medzinárodná situácia umožnila uplatniť Slovákom naše právo na sebaurčenie, našli sa medzi nami mnohí, ktorí neverili v schopnosť Slovákov riešiť si svoje problémy a pociťovali veľkú potrebu zachovať náš národ i náš životný priestor v podriadenom postavení.
Hlasovanie o deklarácii, zvrchovanosti i o prijatí ústavy je dnes dostupné na internete a nemá zmysel tu pripomínať kto bol za a kto bol proti. Keď bol zápas o štát vybojovaný a nad Bratislavským hradom zaviala prezidentská štandarda, naivne som sa domnieval, že prichádza čas, keď sa naše uličné zoskupenia, či bandy dokážu dohodnúť na spoločnej stratégii.
Už kvôli tomu najzákladnejšiemu cieľu nedovoliť, aby nám niekto iný určoval podmienky a diktoval svoje záujmy. Myslel som si, že tak ako som intuitívne a napriek internacionalistickému vplyvu škôl, pionierskych a mládežníckych vedúcich, či sugestívnej mediálnej manipulácii dospel k vlastenectvu, teda k pozitívnemu, žičlivému a priaznivému vzťahu k Slovensku a Slovákom ja, tak k nemu dospeli či dospejú aj iní, naivne som sa domnieval, že keď raz tá desaťročia pod treskom skrývaná slovenská zástava skropená, len tak mimochodom aj krvou našich predkov v dobách slovenského povstania 1948-49 zaveje nad sídlom slovenského prezidenta a parlamentu, budeme si všetci ju ctiť a mať ju v úcte celkom prirodzene. Prečo sa tak nestalo? To je otázka nielen pre nás politikov že v nich nebude polit

T. Cabaj, podpredseda NR SR
Ďakujem pekne pani spravodajkyňa. Všetky pani poslankyne prihlásené vystúpili. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a môžeme pristúpiť k ďalšiemu bodu programu a to je prvé čítanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva.
Návrh zákona má tlač 1355, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí predsedu číslo 1382. Dávam slovo predsedovi klubu Slovenskej národnej strany Rafaelovi Rafajovi aby návrh zákona uviedol.
Nech sa páči pán poslanec, máte slovo.


R. Rafaj, poslanec
Ďakujem pán predsedajúci za slovo. Dámy a páni, dovoľte aby som uviedol koncept nového typu zákona na podporu vlastenectva. Chcem zdôrazniť, už samotný názov hneď v úvode, hovoríme o podpore. Na úvod treba asi povedať, že sme národom, ktorý v histórii nemal reálny čas, ani ten historický, ani spoločenský, okrem možno tohto politického času od roku 93, aby si mohol vytvárať takéto sebavedomé konanie a posilňovať identitu, identitu príslušnosti k spoločenstvu, ktoré nás presahuje, ktoré má medzinárodné právo na sebaurčenie.
Tisíc rokov sme boli v multietnickom štátnom útvare, ktorý sa nakoniec vrhol do žalára národov a boli sme násilným spôsobom asimilovaní a nútení k inej identite, než akú máme.
Potom prišlo dvadsaťročné obdobie prvej Československej republiky, kde sa bohužiaľ aj na oficiálnej rovine uplatňovala ideológia čechoslovakizmu, teda neexistujúceho československého kmeňa kde opäť národná práva Slovákov a vôbec prihlásenie sa k identite neboli na úrovni akú sme v roku 1918 od spoločného štátu s Čechmi očakávali.
Potom bola vojna a potom prišla komunistická totalita nielen v tomto priestore, ale v podstate v celej Strednej a Východnej Európy a opäť sme mali naoktrojovanú identitu, ktorá nám nebola vlastná, bola to vytváraná štátna ideológia identity sovietskeho typu a mnohí, mnohí tí, ktorí sa na začiatku 50 rokov ozývali, tak boli označení za buržoáznych nacionalistov, boli pozatváraní a dokonca niektorí, ako napríklad Clementis aj odsúdený na trest smrti.
Takže vidíte, že predmet tohto zákona je legitímny, pretože máme od roku 93 vlastnú republiku, ale už od roku 2004 sme členom opäť ďalšieho nadnárodného zoskúpenia, teraz Európskej únie, kde sa presadzuje globalizmus, kde národné špecifiká národného zoskupenia teraz Európskej únie, kde sa presadzuje globalizmus, kde národné špecifiká nie sú primárne, kde centrála v Bruseli si osobuje ďalšie a ďalšie právomoci a kde sa presadzuje akási nová idea európanstva a posilňovanie európskej identity a bohužiaľ, deje sa to na úkor národných identít nielen slovenskej, ale mám pocit, že aj iných štátov a už tu bola diskusia, aj bude diskusia v súvislosti napríklad s identitou, ktorá sa viaže na taliansku kultúrnu tradíciu a to je umiestňovanie krížov na školách. Takže vidíme, že opodstatnenosť úplne nového návrhu zákona je legitímna a je spoločensky aktuálna.
Mám pocit, na základe diskusií, ktoré tu boli, že, a prebehli v médiách, že problém je predovšetkým v rovine politickej. Zachytil som aj signály, ktoré by chceli zákon vylepšovať po legislatívno-technickej stránke. Navrhovatelia proti takémuto prístupu sú, alebo na takýto prístup sú, samozrejme, otvorení.
Kto sa podieľa na formovaní vlastenectva? Je to, primárne, mala by to byť rodina, škola, kultúra, masmédiá, cirkevné spoločenstvá, spoločenské organizácie, napríklad Matica slovenská či iné. Kedysi to bola aj armáda. Áno, máme aj dnes na školách prierezový predmet s témou vlastenectvo. Ale, pokiaľ ste si návrh zákona pozreli, nerieši, alebo nešpecifikuje len oblasť školstva. Tento zákon je koncipovaný ako prierezový. Podobne, keby som mal uviesť príklad, máme zákon o rodine. Ale samotný problém rodiny, detí rieši nielen teda špeciálny zákon o rodine 36/2005, ale napríklad aj zákon 305 o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ďalej zákon 245/2002 o náhradnom výživnom, či zákon 5/2004 o službách zamestnanosti. A to sú ozaj len tie najdôležitejšie.
Takže odsunúť predmet vlastenectva len na školy je aj mimo reálnu alebo legislatívnu skúsenosť, ktorú tu už máme. Keď som pri zákone o rodine. Niektoré výhrady smerovali k sľubu vernosti na rôznych stupňoch. Ale pýtam sa, čo znamená § 8 v zákone o rodine, kde sa konštatuje, že manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní. Neprikazujeme niekomu vernosť? My neprikazujeme sľub vernosti. My len upravujeme podmienky, kde všade, za akých podmienok by sa sľub vernosti mal skladať. A nie sú to len školy.
Sú to všetci štátni zamestnanci, ktorí vstupujú do pravidelnej štátnej správy a verejnej správy. Všetci primátori, starostovia, ktorí sú volení. Je legitímne očakávať od štátu, od ľudí, ktorým dáva štát definitívu a kariérny postup, aby formálne vyjadrili lojalitu tomuto štátu. Nie bez príčiny viete, že na začiatku roku 1998 predstavitelia dvoch menšinových strán, ktoré pôsobia dnes v parlamente, zložili sľub vernosti vo Švajčiarsku. Pretože situácia bola taká vyhrotená, že bola tu reálna pochybnosť. Áno, že vtedajšia Strana maďarskej koalície nie je lojálna voči tomuto štátu a za súčinnosti medzinárodných inštitúcií na prvom mieste je podpísaný Béla Bugár pod sľubom vernosti Slovenskej republiky. Už je otázne, ako sa dodržiaval z ich strany a ako sa dodržiava.
Hovoríme teda o vlastenectve ako legitímnej súčasti európskej kultúry. Už Voltair a Ruso počas francúzskej revolúcie definovali a sformovali chápanie ideálu vlasti ako spoločenstva slobodných občanov rozhodujúcich o svojej krajine a o svojom štáte a vlastenectva ako pocitu slobody práv a šťastia. Že človek patrí k takémuto spoločenstvu. To je, prosím, vyše 200 ročný citát.
Neskôr, samozrejme, prišla nemecká škola skúsenosť cez Hederera Fichteho a ďalších na rozvoj identity. My sme malý národ a preto voči nám sa skôr uplatňuje viac ako 2 000 ročný citát Seneca mladšieho, ktorý povedal, vlasť nemilujeme preto, že je veľká, ale preto, že je naša. Čiže pocit majetí a svojetí, ako by povedal Sládkovič.
Chcem zdôrazniť, že predovšetkým predmet navrhovaného zákona, teda vlastenectvo, udržiava a prehlbuje politickú a sociálnu integráciu spoločnosti. Zabezpečuje lojalitu občanov, získava ich pre rôzne štátne projekty, činnosti a opatrenia, ale aj očakávania a ich potreby. Napríklad pri povolaniach, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie každého moderného štátu, ako je napríklad vojenská služba, čiže služba profesionálnej armáde, policajti, štátni úradníci, ale napríklad aj učitelia. To, že je návrh v súlade so širšou legislatívnou praxou a očakávaniami, dokazuje aj nedávno novelizovaný trestný zákon, kde v čiastke extrémizmus sa rozšíril trestný skutok aj o poškodzovanie štátneho symbolu, pretože tento zákon rieši aj sféru štátnych symbolov napriek tomu, že už máme jeden zákon, ale je veľmi starý a dnes môžme povedať, že možno už aj zastaraný, že nedošlo k jeho novelizácii a to je zákon o štátnych symboloch, pretože máme za to, že štátne symboly Slovenskej republiky majú mať také isté prirodzené miesto a vytvorený priestor, aký je bežne v iných vyspelých štátoch a to nechcem rovno hneď hovoriť o Spojených štátoch amerických.
Čiže, rozširuje sa priestor na umiestňovanie štátnych symbolov aj na školy, kde chcem zdôrazniť, že zákon, o ktorom hovorím a ktorý bol prijatý v roku 1993 je predovšetkým jeho výkon implementovaný cez právne predpisy nižšej právnej sily ako sú vyhlášky alebo smernice.
A keďže sme aj kresťanská krajina, nedá mi, aby som nespomenul aj dôležitú súčasť kresťanskej identity. Už svätý Tomáš Akvinský konštatoval, že národniarstvo alebo vlastenectvo vychádza z prirodzenej lásky ku koreňom našej vlastnej, teda ľudskej bytosti. Môžme spomenúť vlastencov, ktorí obetovali svoj život a ktorí predovšetkým nosili cirkevnú sutanu, pretože mali istú mieru imunity v časoch Uhorska a tvrdej maďarizácie.
Pápež v roku 1980 na kongrese v UNESCO v Ženeve obhajoval aj pravú podstatu národov a zasadzoval sa za základnú zvrchovanosť spoločnosti, ktorá podľa neho sa prejavuje zásadne v kultúre národa. Podľa pápeža ide o zvrchovanosť, ktorou je zároveň aj človek výsostne zvrchovaný a túto vlastní každý národ silou svojej vlastnej kultúry.
Lenže, akú máme my vlastnú kultúru, keď cez médiá a cez iné nosiče dnes všetci konštatujú, že negatívne dôsledky globalizmu sa premietajú aj do kultúry. Keď analytik amerického analytického domu Friden haus George Gestil vyslovene povedal, že svetová tzv. americká kultúra deformuje základné princípy národov a civilizácie, ale je údajne podľa tohto analytika nutná, aby sa presadila tzv. pluralitná demokracia amerického typu čiže, aby sme vytvorili občanov financií, tou asi o 20 rokov neskôr sa konštatovalo v inej správe, kde ľudia nebudú cítiť nijakú identitu, kde sa narodili ich rodičia, kde ich vychovali, kde dostali vzdelanie. Ich vlasťou bude tam, kde pôjdu ich financie. Chceme, aby sme sa stali všetci občanmi financií? Aby sme zabudli, odkiaľ patríme a kde máme naše vlastné dlhy voči našej vlastnej kultúre a našim predkom?
Ostatne, aj katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý rozvíja štvrté prikázanie hovorí, je to vydanie z roku 1999. Žiada, aby sme preukazovali úctu starým rodičom, ale aj predkom. A ďalej občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu. Čiže máme tu legitimizáciu princípu, o ktorom hovorí predložený zákon. Aj z autority cirkví.
Povinnosťou občanov podľa článku 2239 je, citujem. Prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Láska k vlasti a služba vlasti vyplývajú z povinnosti, vďačnosti a z poriadku lásky. Toľko katechizmus svätej cirkvi.
Mohli by sme ešte ďalej citovať aj ďalší článok, ktorý hovorí o povinnosti brániť krajinu, pretože vlastenectvo priamo súvisí aj s ochotou brániť krajinu. A to nielen pri živelných pohromách, ale aj pri napadnutí krajiny, pri ohrození demokracie, ústavného poriadku, atď., atď. Tí, ktorí boli, majú za sebou základnú vojenskú službu vedia, o čom hovorím bez ohľadu na formu alebo štátny útvar, ktorý v podstate tieto danosti u vojakov rozvíjal.
Ďalej, som ešte stále pri katechizme, článok 1900 hovorí. Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým, aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou. Tu chcem povedať, že bohužiaľ, naša mediálna sféra pri informovaní o tomto návrhu preukázala, že si mýli pojmy s dojmami.
Jasne sme s konkrétnymi novinármi hovorili, že sa hovorí o ústavnom orgáne nie o ústavných činiteľoch. A preto som povedal, ak si niekto mýli ústavný orgán s ústavným činiteľom, musí sa vrátiť na začiatok toho svojho tvrdenia a možnože sám je orgánom. Ale asi schválne. Keď niekto nemá takú kompetenciu, aby rozlíšil základné veci a dezinformoval verejnosť a rovnako tak strašil, že na školách vraj ideme nútiť deti, aby spievali hymnu. Žiadne spievanie. Odznenie štátnej hymny. Toto sú základné spoločenské rámce, ktoré predchádzali mediálnej vojne pred touto našou zdôvodniteľnou a preto aj moje vystúpenie je takto širšie poňaté.
Chcem povedať, že návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, najmä s jej preambulou a ďalej s článkami 1, 2, 3, 5, 6, 7, 8, 9, 12, 13, 14, 19 a s článkom 23. Teda, vážení kolegovia, celkovo s 23, prepáčte opravujem sa, s 13 článkami ústavy. Najvyššieho zákona štátu. Je plne v súlade. A nie je v nesúlade s nijakým iným. To je podstatné uviesť.
Pokiaľ sme porovnávaní a tvrdí sa, alebo sa spochybňuje dopredu, že či nie sme nejakým unikátom, tak hovorím, že nie. Pozrime si napríklad ústavy iných členských štátov Európskej únie. Spomeniem len dve.
Francúzska ústava hovorí nie o občianskom princípe, o občanoch, ale hovorí, že národ zabezpečuje jednotlivcovi i rodine podmienky potrebné k rozvoju. Dôležitá je španielska ústava, ktorá je založená na nezlučiteľnej jednote španielskeho národa spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov.
Dobre vieme, že španielsky národ neexistuje. Sú len Katalánci, Kastilci, Aragonci, atď., atď. Ale írska ústava článok 9. Bol by som rád, keby ste pozorne počúvali, pokiaľ budete chcieť namietať. Článok 9 írskej ústavy v ods. 2 definuje, citujem. Základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu.


R. Rafaj, poslanec
... Ústavy v ods. 2 definuje, citujem, základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu, bodka.
Mohli by sme prejsť aj k rovine hodnotovej alebo kultúrnej, ale myslím a verím, že všetci slovutní členovia tejto snemovne sú dostatočne inteligentní a kultúrne vzdelaní, aby pochopili, že hodnota ako zložitý fenomén sa dotýka aj vlastenectva a je vecou naozaj našej vnútornej cti, ale predovšetkým aj občianskeho postoja, pretože napriek tomu, že hovoríme o zákone na podporu vlastenectva, mám ta to, že mohol by sa skôr volať zákon na podporu občianstva, občianskeho správania sa.
A keď sme už pri tých vnútorných hodnotách, ktoré možno podľa niektorých z vás by nemali byť súčasťou upravenej v upravenom zákone, no tak viera, náboženská viera je asi tiež iba vnútornou záležitosťou každého jedinca a jeho svetonázoru. Napriek tomu máme systém cirkevných škôl. Napriek tomu tam visia a Slovenská národná strana podporí vyhlásenie a podporí aj Talianov v tom, aby tam viseli ich tradičné kresťanské symboly. Tak nevidím dôvod, prečo by rovnako vlastenectvo, ktoré presahuje tiež ten rámec vnútorný smerom navonok, pretože sú tam identifikačné znaky, keď sa hrá hymna, tak slušní ľudia stoja. A vlastenci možno aj spievajú. Takže nevidím nijaký rozdiel medzi tým, ak by niekto namietol, že je to vnútorná, len otázka vnútornej hodnoty. Pokiaľ niekto bude tvrdiť, že je to len záležitosť školstva, no vážení, z októbra 2010, bol som zhrozený prieskumom vo Veľkej Británii. Tri štvrtiny britských učiteľov veria, že ich povinnosťou je, počúvajte veľmi dobre, varovať žiakov pred nebezpečenstvom patriotizmu. Veľká Británia už ide varovať na školách pred nebezpečenstvom patriotizmu, čiže vlastenectvom. Už takto hlboko klesli. Pretože idú hlásať akési univerzálne bratstvo. Na jednej strane tu preferujeme symboly Európskej únie a na druhej strane by sme najradšej naše slovenské symboly niekde videli inde než na žrdi, stožiare alebo stene, hoci paradoxne aj tie symboly modrej farby, ktoré visia pred touto budovou, nadobudli právoplatnosť toť nedávno, dva týždne dozadu, keď nadobudla právoplatnosť Lisabonská zmluva. To všetko ostatné bolo len odporúčanie. Veľmi dobre o tom viete.
V roku 1995 sa uskutočnil pomerne rozsiahly sociologický prieskum, International Social Survey Program v 23 vybraných krajinách, kde bolo hodnotené aj Slovensko a predmetom bol prieskum národnej identity a národnej hrdosti. No, pokiaľ poznáte výsledky, viete, že v dvoch sledovaných líniách sme sa v jednej umiestnili na poslednom mieste, 23. a v tom druhom hodnotenom sme sa umiestnili 4. odzadu. Vynikajúce výsledky, naozaj. Čiže chcem zdôrazniť, že návrh tohto druhu typu alebo predmetu zákona je opodstatnený.
Pokiaľ hovoríme o občianskom princípe, nuž Nemecko vyžaduje na priznanie občianstva plynulé ovládanie nemeckého jazyka, Dánsko, pokiaľ chcete získať občianstvo, môžte ho získať 5 rôznymi spôsobmi, ale ak ste cudzinec, nakoniec vám ho musí odobriť samotný parlament. Inak ho nedostanete. A Španielsko podmieňuje udelenie občianstva dobrým občianskym správaním a dostatočným stupňom integrácie do španielskej spoločnosti. Takže vidíte, že vyspelé štáty Európskej únie jednak majú zakomponované vo svojich zákonoch alebo aj v ústavách národný princíp alebo predmet vlastenectva, takže tento návrh je plne v súlade s európskou tradíciou. Len pripomeniem, že v spojených štátoch deti nie, nepočúvajú ich štátnu hymnu, ale každé ráno skladajú sľub vernosti. Pleč of eližns. A to isté sa deje aj na prakticky každom neformálnom verejnom zhromaždení a pri vstupe do rovnako štátnej správy alebo štátnej služby.
V Izraeli v máji 2009 strana ministra zahraničia Avidgora Libermana pripravila zákon a predložila, ktorý viaže izraelské občianstvo na sľub vernosti. Dokonca vernosti nie štátu, ale priamo vláde. Nebudem ďalej citovať, aby som nerozdráždil túto snemovňu. Myslím, že toľkoto k daným príkladom bude stačiť. Návrh, vážení kolegovia, chcem zdôrazniť, že je v súlade s programovým vyhlásením vlády, preto verím, že celá vládna koalícia zahlasuje tak, aby návrh posunula do druhého čítania, pretože v programovom vyhlásení vlády sa konštatuje, že je postavené tak, aby podporovalo súlad postupujúcej európskej integrácie s dôslednou obhajobou národných a štátnych záujmov. Rovnako v čiastke 5-1 výchova a vzdelávanie sa konštatuje, že dominantnú úlohu pri vzdelávaní zohráva štát. Vláda vytvorí podmienky na skvalitnenie výchovy a vzdelávania na všetkých typoch škôl k národným, historickým a kultúrnym hodnotám a k vlastenectvu. Toľko citácia programového vyhlásenia vlády.
Nakoniec mi nedá, aby som nespomenul aj Francúzsko, kde v októbri francúzsky minister pre národnú identitu, to je jedna z jeho funkcií, odštartoval diskusiu o národnej identite a povedal, citujem ministra Erika Besona, musíme znovu zdôrazniť hodnoty národnej identity a hrdosti byť Francúzom. Ďalej povedal, bolo by dobré, keby mali všetci mladí Francúzi raz do roka príležitosť zaspievať si francúzsku hymnu. Takže vidíme, že vo Francúzsku prebehne niekoľko mesačná možno búrlivá diskusia o francúzskej identite a francúzskom vlastenectve a dospeje podľa tých informácií ktoré máme rovnako s legislatívnym výstupom.
Prierez zákona má 8 paragrafov, pričom § 1 až § 4 ustanovujú samotný predmet zákona a majú skôr deklaratívny charakter vzťahu k štátnym symbolom a Slovenskej republiky, § 4 upravuje výchovu k vlastenectvu vo výchovno-vzdelávacom procese, § 5 ustanovuje sľub vernosti Slovenskej republiky, možno obdobný, aký majú v Spojených štátoch amerických alebo kdekoľvek inde. Viete, že aj my ako poslanci skladáme sľub vernosti, že nie je to nejaký nový inštitút, len sa rozširuje a precizuje sa na vernosť štátu. A samozrejme, že oprávnenými osobami sa stanú všetci volení funkcionári alebo poslanci, starostovia, primátori, tí, ktorí nastupujú do stálej štátnej služby atď., atď.
§ 6 sa dotýka orgánov samosprávy, tam sú povinnými osobami ako som už spomínal volení predstavitelia obcí a miest, § 7 upravuje hranie štátnej hymny aj na športové podujatia a súťaže organizované národnými športovými zväzmi a nakoniec § 8 dáva povinnosť verejnoprávnym médiám, aby v rozmedzí okolo polnoci, čiže pol hodina pred a pol po zahrali na svojich programových okruhoch štátnu hymnu Slovenskej republiky.
Takže zhrniem dôvody. Je toto prierezová norma, netýka sa len školstva, alebo len hrania hymny, alebo len štátnych symbolov, týka sa napríklad aj rezortu vnútra, kde o spomínaný sľub vernosti, ktorý by mal povýšiť vstup mladého občana do zväzku so štátom. A je, myslím dosť trápne, keď mladému človeku sa len tak hodí zaliaty občiansky preukaz, možno po novom to už bude nejaká elektronická kartička, bez toho, že by vlastne chápal a bolo mu vysvetlené aké má práva napríklad, že štát sa o svojho občana aj postará, pokiaľ bude v social... (nezrozumiteľne vyslovené slovo), že mu dáva vzdelanie zadarmo na stupňoch rôznych škôl, až po vysokoškolské, že mu garantuje zdravotnú starostlivosť a ďalšie benefity, ktoré štát prirodzene poskytuje, čiže chceme týmto spôsobom povýšiť občiansky vzťah medzi občanom, štátom, kde vzniká akási neformálna zmluva a záväzok. Obojstranný, samozrejme. Takže dámy a páni, som presvedčený, že predmet návrhu zákona vzbudil prirodzenú pozornosť, ja budem pozorne očakávať všetky vaše pripomienky, som otvorený, alebo sme otvorení ako predkladatelia a Slovenská národná strana, pretože toto je zákon, ktorý vyšiel z dielne všetkých poslancov Slovenskej národnej strany, že nájdeme pochopenie a možno aj tzv. tie spoločné prieniky, len nebol by som rád, keby sme zákon pretvorili na niečo úplne iné, než je jeho princíp a jeho filozofia. Takže ja som presvedčený a budem pozorne počúvať všetky pre aj proti a verím, že sa po posunutí do druhého čítania stretneme na nejakých pracovných skupinách a podobne ako napríklad pri návrhu na reakciu voči rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva voči Talianskej republike nájdeme aj v tomto zákone širšiu zhodu a dohodu. Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)


T. Cabaj, podpredseda NR SR
Ďakujem pekne pán poslanec, zaujmite miesto pre navrhovateľov. Gestorský výbor pre kultúru a médiá určil svojho predsedu za spravodajcu k tomuto návrhu zákona, teda dávam slovo pánu predsedovi výboru Pavlovi Abrhanovi, aby predniesol spravodajskú informáciu.


P. Abrhan, poslanec
Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia výboru Národnej rady pre kultúru a médiá v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podal v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva. Návrh bol podaný v lehote určenej § 72 rokovacieho poriadku, to je 15 dní pred konaním schôdze, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa legislatívnych pravidiel v súlade s § 70 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady. Konštatujem, že návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
V zmysle priloženej doložky zlučiteľnosti problematiky návrh nie je v práve Európskej únie upravená. Podľa navrhovateľa návrh nebude mať zvýšené nároky na verejné financie, nebude mať vplyv na životné prostredie, zamestnanosť, podnikateľské prostredie a informatizáciu spoločnosti. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady zo 16. novembra 2009 č. 1382 navrhujem, aby v prípade jeho postúpenie do druhého čítania návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre regionálny rozvoj a verejnú správu, výbor pre vzdelanie, mládež, vedu a šport a výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh....

M. Číž, podpredseda NR SR
Poprosím pánov kolegov, poslankyne a poslancov, aby tí, ktorí chcú sa zúčastniť rozpravy o nasledujúcom bode programu, aby zaujali miesta v poslaneckých laviciach. Ostatní páni poslanci, ak nie je záujem, prosím, mimo rokovaciu sálu.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, poprosím vás o naozaj definitívne zaujatie miest tak koaličných, ako aj opozičných poslancov, poprosím.
Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva, parlamentná tlač č. 1355, návrh na pridelenie výborom je v rozhodnutí predsedu č. 1382. Slovo má pán poslanec Rafael Rafaj a uvedie tento návrh zákona. (Hlasy v sále.) Alebo? Takže návrh zákona uvedie z dvojice navrhovateľov pán poslanec Slota, má slovo. Ospravedlňujem sa, jasné v rozprave, slovo má pán poslanec Slota, ktorý sa písomne prihlásil.


J. Slota, poslanec
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení kolegovia, hovoriť o vlastenectve tu, na pôde Národnej rady je správne. Napriek tomu sa tak nedeje často. Zaujímavé by bolo pýtať sa, prečo? Trochu neobvyklé sa mi zdá aj to, ak viacerých z vás je nutné presviedčať o potrebe opatrení na podporu vlastenectva. Zvláštne je, že sa v príspevkoch, ktoré sme tu počuli, alebo ešte asi aj budeme počuť, vytratilo alebo vytráca nielen rozmer vlastenectva, ale aj zodpovednosť za odklon od vnímania témy vlastenectva v širších súvislostiach. Veď naša iniciatíva tu nie je len pre nás.
Prítomnosť, či dnešok, alebo pre pár najbližších rokov. Tak, ako naša minulosť nie je tu len od včera. Aj cesta k našej štátnosti je vydláždená vlasteneckými vlnami alebo činmi vlasteneckého charakteru. Máme na toto všetko zabudnúť a tak vzdať hold úsiliam mnohých vynikajúcich národovcov a vlastencov, ale aj vlastenectvu, ktoré bolo pestované v tichu kresťanských, evanjelických či iných domovov a vďaka ktorému slovenský národ prežíval aj najhoršie obdobia temna. Ostaneme na tom tak, že turisti, návštevníci, či cudzinci nám budú musieť pripomínať dvíhať sebavedomie, keď obdivujú našu domovinu, našu vlasť. K nášmu vlastenectvu sme sa nemohli hlásiť stáročia. Dokonca nielenže hlásiť, ale bolo to aj nežiaduce a boli obdobia, keď to bolo zakázané, či dokonca trestné.
Po národe našom a vlasteneckých citoch sa šliapalo bagančami, dokonca sa kvôli tomu strieľalo a vešalo. Za národ nás nepovažoval napríklad ani taký Lajos Kossuth, ktorý do dvadsať jedna svojich rokov nevedel ani po maďarsky, ale potom urobil maďarskú revolúciu v roku 1848, pretože väčšina vlastne tých maďarských revolucionárov sú vlastne pomaďarčení Slovania, a ktorý vyhlásil už ako Maďar a šéf revolúcie, v Uhorsku majú právo a povinnosť byť národom len Maďari. Slováci, Rumuni alebo Srbi sú len ľud a nie národ. Ale nemusíme ísť ďaleko do minulosti. Napriek potláčaniu prejavov vlastenectva, vlastenectvo žilo a silnelo. Stalo sa motivačným prvkom prežitia, základom rezistencie, motorom individuálnych i spoločenských úsilí o premeny, ale aj prvkov kultúry, literatúry, umenia, či ľudovej tvorivosti.
Paradoxne dnes, kedy už máme svoj suverénny štát, paradoxne pomaly a isto sa nám vedomie štátnosti a jeho znaky vytrácajú nielen z činnosti štátnych a verejných úradov, ale aj verejno-právnych médií, súčasťou zábavy sa stáva iná móda. Výsmech zo všetkého, čo je naše, slovenské. A tým, ktorí sa za tento ušľachtilý cit nehanbia, čo im zostáva byť vlastencami, disidentmi vo vlastnom štáte? Budeme sa s pocitmi viny hlásiť k tomu, že sme Slováci a slovenskí vlastenci, respektíve patrioti? Národ bez vlastenectva, občan bez základov vlastenectva je čím? Pýtam sa. Nechcem odpovedať, pretože by som sa musel vulgárne vyjadriť. Skutočne, skutočne tí, ktorí sú nie vlastenci, by sa mali nachádzať v tých chlievoch, v chlievoch. Ale ja som presvedčený, že drvivá väčšina mojich kolegov v tomto parlamente sú vlastenci a sú správni slovenskí patrioti. Všetky naše veľké národné hnutia by neboli ničím bez vlastenectva. Veľké veci v dejinách už nebudú príštiť z hodnoty, ktorú predstavuje vlasť.
V dnešnej dobe? Čo sa nosí? Antivlastenectvo sa stáva posledným útočišťom darebákov, ak už nevyčerpajú všetky témy na kritiku svojich politických oponentov, či súperov. To je proste moderné v dnešnej dobe. Ten, kto sa hlási k vlastenectvu, je pomaly zločinec. Naše dejiny nikdy nevytvorili rámec pre to, aby sa mohla sformovať a uplatniť národne orientovaná elita. Pretože nám to jednoducho nedovolil hegemón, ktorý nás držal vo svojom područí. Hegemón, ktorý do nás strieľal, trebárs Černová, 15 mŕtvych obetí nevinných ľudí, ktorí boli postrieľaní ako divá zver.
Vážené dámy, vážení páni, láska k vlasti a hlboké národné presvedčenie sú významnými hybnými silami nielen v osobnom živote každého jedinca, ale i pri rozvoji celej spoločnosti. Výchova presvedčených a oduševnených vlastencov je jedna z najkrajších, aj najčestnejších úloh školy. Môj koaličný partner a premiér Robert Fico v Martine v roku 2008 povedal: "Musíme sa vážne zamyslieť, ako vzrušíme slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie, lebo najťažšou chorobu v súčasnosti je ľahostajnosť, na ktorú sa zomiera už počas života." Som skutočne veľmi vďačný svojmu kolegovi, pánovi premiérovi, že sa takto veľmi pekne vyjadril a v každom prípade som presvedčený, že samozrejme aj drvivá väčšina členov Smeru má identický názor, ako ich predseda.
V dnešnom svete viac, ako inokedy človek potrebuje svoj domov, svoj rodný kraj, ktorý dávno pred ním obývali jeho predkovia. V láske k vlasti je človek spojený sám so sebou, svojimi predchodcami, blízkymi, s ktorými ho spája spoločný jazyk, spoločná domovina a spoločné dejiny. To spojenie je také prirodzené, jednoduché a samozrejmé, že by nebolo vôbec potrebné pripomínať ho, keby sa objavili vplyvné sily, ktoré nás tohto spojenia chcú zbaviť. Dlhoročné spájanie všetkého slovenského s negatívnymi nálepkami ako nacionalizmus, nacizmus, xenofóbia a vtĺkanie tejto dokázateľnej lži do povedomia Slovákov spolu s dnes ešte oveľa rafinovanejším podprahovým znásilňovaním podvedomia prostredníctvom médií zanechalo viditeľné a dlhodobé jazvy a následky, ktoré možno považovať za deštrukčnejšie ako AIDS, spôsobujúci totálne zlyhanie organizmu, pretože aj národ je organizmus.
Počas dlhého obdobia bez vlastnej štátnosti sme zaplatili cenu najvyššiu, ktorou je vypestovanie si poddanskej duše a sústavným mediálnym ohlupovaním je naša mládež v tomto omyle ponechávaná a utvrdzovaná. Mnohí dnes žijú svoje životy poznačené extrémnym relativizmom a sekularizmom. Žijú životy, ktorým dominujú viac impulzy a pocity. Užívanie a zhýralosť, než intelekt alebo duch. Žijú v nekonečnej prítomnosti bez ohľadu na budúcnosť alebo obzretie sa do minulosti. Za slobodu pritom považujú odtrhnutie sa a pohŕdanie akýmkoľvek etickým systémom, morálnymi normami, či národnými väzbami. Nepociťujú spojivo, ktoré ide späť nekonečné množstvo generácií. Nie je zriedkavé vidieť jav, kedy populárne osobnosti hanobia štátnu zástavu, bojujú proti vlastnému jazyku, zosmiešňujú štátnu hymnu, znevažujú históriu. Za týmito symbolmi sa skrýva úsilie generácií, ktoré v nich videli význam a ktorých formu dokázali naplniť konkrétnym obsahom. Dejiny Slovákov sú dejinami bojov za svoju svojbytnosť a štátnosť. Celé stáročia sme snívali o vlastnom štátnom útvare, ktorý bude suverénny a rovnoprávny s inými štátmi a národmi.
Aristoteles povedal: "Vo vlastnom štáte sa necíti dobre iba cudzinec." Koľkých takýchto cudzincov skrýva naša vlasť a koľkí sedia tu, v parlamente? Niektorí ľudia skutočne žijú na Slovensku ako cudzinci. Tu sa síce narodili, tu pracujú, hovoria slovenským jazykom, ale bližší vzťah k slovenskému národu nemajú. Nepoznajú jeho minulosť, nevidia nič pekné v jeho histórii. Táto forma kozmopolitizmu je na Slovensku známa, mladými dokonca považovaná za modernú. Podobne to vyjadril Martin Rázus. Opravdivo milovať môže len ten, kto cíti, že korene jeho bytosti sú zapustené v milovanej pôde. Kto je všade doma, nemá domov nikde. Kto sa domnieva, že mu je vlasťou celý svet, v skutku je bez vlasti. To na margo tým globalistom, ktorí si myslia, že sú Európania, respektíve obyvatelia, alebo zemegulčania alebo ako by som to nazval. To je proste choré na hlavu, čo niektorí nepriatelia patriotizmu a vlastenectva vymýšľajú a degradujú úroveň vlastenectva skutočne na úroveň niečoho zlého, chorobného. Vlasť je našou spoločnou

T. Cabaj, podpredseda NR SR
Pani poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v popoludňajšom rokovaní 6. dňa 44. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva, tlač 1355. Predkladateľ sedí na mieste, spravodajca tiež. Do rozpravy je ešte písomne prihlásený pán poslanec Rydlo. Nech sa páči pán poslanec, máte slovo. Potom bude možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.


J. Rydlo, poslanec
Vážený pán podpredseda Národnej rady, ctený pán predkladateľ, ctený pán spravodajca, milí mladí návštevníci na tribúne Národnej rady Slovenskej republiky. Slávna snemovňa, v roku 1975 nás slovenských poslucháčov Alma Mater Patarina navštívili vpádové páter Jozef Švec, pôsobivší v tom čase v jednej z viacerých misijných staníc spoločnosti Ježišovej v rovníkovej Afrike a umenovedec Jozef Cincík, niekdajší tajomník Matice slovenskej, žijúci v tom čase v Spojených štátoch amerických. Pamätám si ako sa naše rozhovory stále krútili o láske k vlasti. Slovensku v tom čase normalizácia vtĺkala do hláv sovietsky internacionalizmus a socialistické vlastenectvo a my, hŕstka mladých bežencov sme mohli o Slovensku akurát tak snívať. Láska k vlasti nám však nechýbala. Jozef Cincík my vtedy vpísal do môjho spomienkára tieto slová: "Vlasť svoju každý v srdci nosí. Z takejto lásky a reťaze príčinnej vyskočiť nemožno, tak ako nemožno vyskočiť z vlastnej kože". Bolo to pred 3 desaťročiami. A azda preto alebo najmä preto, každý kto žil ako Pária v dobrovoľnom vyhnanstve, slovo vlasť, právo na vlasť, meno svojej vlasti, slobodu svojej vlasti, jej česť, jej dôstojnosť, jej právo na existenciu si ctil a ctí vo svojom beženeckom živote vari najväčšmi. Siahol som po viacerých encyklopédiách a výkladových slovníkoch. Podľa Vikipédie (?), jednej z najprístupnejších výkladových encyklopédií, vlastenectvo označuje pozitívny a podporný postoj jednotlivcov či skupín k otčine, po latinsky patria, po grécky patrida, otčinov, či domovinov môže byť oblasť alebo mesto, zvyčajne sa ňou však mieni národ, prípadne národný štát. Vlasť, vlastenectvo možno stotožňovať s patriotizmom. Vlastenectvo zahrňuje postoje ako hrdosť na jej úspechy a kultúru, túžbu zachovať jej charakter a základ kultúry a identifikáciu s inými členmi národa. Vlastenectvo je úzko previazané s nacionalizmom a sa veľmi často nesprávne používa za jeho synonymum. Presnejšie povedané, nacionalizmus je ideológiou, často však podporuje vlastenecké postoje ako žiadúce a vhodné. Pochopiteľne, ako nacionalistické politické hnutia, tak i patriotické výrazy môžu byť vo vzťahu k iným otčinám negatívne. Ben Gurion v patriotizme izraelského národa úplne iné miesto v porovnaní s vlasteneckým cítením palestínskeho národa a vice verza to platí o mieste, ktoré má Jásir Arrafat v palestínskom patriotizme a vice verza v izraelskom. Podobne opačný je pohľad na Ľudovíta Štúra z Budapešti a na Lajosa Kosutha zo Slovenska, či najfialtesa Európy Edvarda Beneša z Prahy alebo z Bratislavy. Le patriotisme cest ne son paye, le nacionalisme cest détestée cest lui de ĺ autre. (?) Patriotizmus je, keď človek miluje svoju krajinu, nacionalizmus je, keď nenávidí krajinu druhých. Tieto vety povedal generál Charles de Gaule, prezident Francúzskej republiky. Vlastenectvo nie je vonkoncom nič nové a tiahne sa dejinami národov od najstarších čias až do súčasnosti. V biblii slovo "národ" sa vyskytuje 92-krát a slovo "vlasť" 29 raz. Azda najznámejší staroveký prejav lásky k vlasti, pritom etúvajú (?) slová básnika Simonidesa: "Postoj pútnik a zvestuj Lakedemončanom, t. j. Sparťanom, že my mŕtvi ležímu tu ako zákony kázali nám". Tí najstarší z nás vedia, že ide o bitku pri Termopilách, ktorá bola jednou z bitiek, ktoré tie výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen v 5. storočí pred Kristom. A tí z nás, čo študovali latinčinu, si akiste spomenú na verš "Dunce di corrum est pre patria mori" (?), je sladké a počestné umrieť za vlasť. Vo svojich ódach ich napísal rímsky básnik Horatius, ktorý žil v rokoch 65 až 68 pred Kristom. O 2 tisíc rokov neskôr britský filozof a cynik Prettan Drassel (?) k tomu dodal: "........." (anglicky) ... Čo znamená vlastenci vždy hovoria o umieraní za vlasť a nikdy nehovoria o zabíjaní za svoju vlasť. Na tému vlastenectva, patriotizmu, národovedstva a národného povedomia by sa dalo veľa povedať. To bola ich hnacia sila, Bernolákovcov, Štúrovcov, či prvých matičiarov, ich deje a skutky by mali aj dnes byť žiarivým príkladom rodolásky.
Najstarším staroslovenským dokumentom starostlivosti o vlasť je text dvadsiatej modlitby tzv. Kyjevských listov z 9. storočia, ktorá znie: "Na kráľovstvo naše Pane, milosťou tvojou vzhliadni a nevydaj čo je naše cudzím a neobráť nás za korisť národom pohanským. Skrze Krista Pána nášho, ktorý kraľuje s Otcom". Dnes by sme sa mali modliť: "Bdej pane svojou milosťou nad našou republikou, nedaj čo je naše cudzím a nedovoľ, aby sme sa pre našu rozhrýzanosť stali korisťou iným národom". Túto modlitbu za vlasť sa neopováži privlastniť si ani jeden slovanský národ, ani český šovinizmus, ani šovinizmus bulharský. Neopovážili sa, lebo to je tak slovenské, tak rýdzo slovenské.
Zo svojho detstva, keď sme sa v ilegalite učili náboženstvo si pamätám, že v starom katechizme sme mali stať o láske k národu, opierajúc sa o výroky Ježiša Krista, ktorý plakal nad Jeruzalemom a o výroky apoštola národov sv. Pavla, ktorý napísal, že máme byť láskaví a ohľaduplní voči každému, ale predovšetkým voči domácim viery, domesticos fidei (?). V novom katechizme sa o tom nehovorí a láska k vlasti sa zahrňuje pod širší termín lásky k blížnemu, ktorého má kresťan milovať ako seba samého. Súčasný vzťah kresťana k vlastnému štátu je predmetom pastorálnej konštitúcie II. Vatikánskeho koncilu - gaudium et quo cirkvi (?) v súčasnom svete, gaudium et speace - radosť a nádej, najmä čiastky č. 24, 25 a 75. Trpiteľ za vieru, záhrebský arcibiskup, ktorého v Chorvátsku rešpektujú aj katolíci aj laická občianska spoločnosť, kardinál Aloisie Stepinac (?) mal na náhrobnom kameni v záhrebskej katedrále vytesané svoje celoživotné krédo: "Ljubiti pravdu a mrziti nepravdu, to je moje životno načelo a u ljubamich chrvatskeho naroda nedam se od nikoho nadkrihriti (?). Milovať spravodlivosť, nenávidieť nespravodlivosť, to je moja celoživotná zásada a v láske chorvátskeho národa sa nedám nikým prevýšiť.
Prvý prezident prvej Slovenskej republiky Jozef Tiso svoju teóriu o národe a láske k národu opiera o učenie sv. Tomáša Aquintského a argumentuje, že láska k národu je našou povinnosťou v zmysle štvrtého božieho prikázania. Láska k národu, hovorí, je náboženským príkazom a previňuje sa proti štvrtému božiemu prikázaniu kto nemiluje svoj národ. Nesie biľag nielen ako zradca pozemský, ale aj ako priestupník, ktorý nedodržuje božie príkazy. Formovaním vlasteneckého vedomia to totiž znamená nielen uvedomenie si charakteru Slovenskej republiky ako národného štátu Slovákov, ale súčasne ako občianskej spoločnosti, kde miera ochrany jednotlivca prejavom osobnosti a osobnej slobody zatiaľ prevyšuje mieru ochrany jednotlivca, jeho prejavov osobnej slobody v neliberálnych režimoch. Pravdivým však ostáva tvrdenie ako som to poukázal pri svojom vystúpení v súvislosti s nešťastnou novelou trestného zákona. Napokon to potvrdzujú tendencie nielen u nás. Návrh generálnej prokuratúry nášho štátu na zákaz marginálnej Slovenskej ľudovej strany, ale aj tendencie v Európskej únii, netransparentná, typicky politikárska nominácia Hermana van Romuja za prezidenta Európskej únie, či barónky Catherine Ashtovovej za ministerku zahraničných vecí Európskej únie alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v kauze symbolu kresťanstva v Taliansku, či dohadovanie sa v zložení novej európskej komisie atď. Z krátka pravdivým teda ostáva tvrdenie, že európske štáty prestávajú byť liberálnymi demokraciami a stávajú sa autoritatívnymi štátmi, ktorých ľavicový liberalizmus je prikázanou ideológiou. Pripúšťajú sa však od neho odchýlky doľava, teda sociálna demokracia, ale nie doprava. Stačí sa pozrieť na tzv. stredopravé strany, ktoré sú v skutočnosti ľavicovo-liberálne. Zákon o podpore vlastenectva treba chápať nielen ako inštrument národného štátu, ale aj ako nástroj výchovy k úcte jednak ku štátnym symbolom, jednak k ústavnému zriadeniu nášho obnoveného štátu, republikánske zriadenie nášho obnoveného štátu ako liberálnej demokracie sa opiera o určitú hodnotovú neutralitu republiky a preto v tejto súvislosti si viem predstaviť, že niektorým politickým prúdom podpora vlastenectva môže byť celkom cudzia. Štát má však právo a povinnosť formovať svojich občanov, aby poznali svoje dejiny, svoju ústavu, svoje zákony a a by milovali svoju vlasť, čo prejavuje napríklad aj tým, že sa zúčastňujú na voľbách do zastupiteľských orgánov na miestnej, regionálnej a celoštátnej úrovni, čim budujú slovenskú demokraciu. Vlastenectvo je pozitívna hodnota, ktorá znamená úctu nielen k Slovenskej republike ako k národnému štátu, ale aj úctu k jej ústavnému zriadeniu, ktoré predstavuje záruku slobodnej občianskej spoločnosti. Preto podpora vlastenectva neznamená podporu emotívnej či priam pudovej lásky k vlasti, ako abstraktnému konceptu sociálnej kontroly, ale úctu k vlasti ako ku konkrétnej forme spoločenského života. Teda ide o úctu nielen citovú, ale aj rozumovú. Stručne vyjadrené. Podpora vlastenectva má znamenať rešpekt založený na spoločných hodnotách občanov Slovenska, bez ohľadu na ich národnosť. Na druhej strane sa však treba zamyslieť nad umelosťou podpory vyjadrovanej napríklad sľubom vernosti, či nad umelosťou tvrdenia o tom, že neformálny citový vzťah k vlasti, je v každom z nás ako prirodzený cit, ktorý sa nedá nariadiť. Na vyvrátenie tohto názoru možno použiť obraz manželstva. Manželstvo je síce často ovocím lásky, ale láska nie je podmienkou manželstva. Tou sú najmä vzájomná úcta a vernosť. Tie majú zmluvný charakter. Manželia sú si nimi povinní. Preto manželstvo je v uzatvárané formou spoločného prejavu vôle na rozdiel od iných zmlúv so silnou ingredienciou spoločnosti, ktorá či už s cirkevným požehnaním alebo štátnym uznaním tohto zväzku vyjadruje jeho dôležitosť. Manželia predstavujú ako rodina najmenšiu obec, najmenšiu komunitu. Štátne spoločenstvo je tiež obcou, hoci to liberáli pokladajú za archaické tvrdenie. Samotný pojem občan je predsa spojený so slovom obcovanie, komunita zase zo slovom komunikácia. Preto tvrdenie, že hodnotový systém nemožno nanucovať, je pravdivé len do tej miery, do akej sa chápe ako štátne donucovanie. Nemožno však z tohto usudzovať, že hodnotový systém nemožno formovať, že ľudí nemožno vychovávať. A ak existuje napríklad symbolické zvýraznenie významu manželstva vo forme sviatostného sľubu alebo slávnostného sľubu, potom rovnako možno požadovať slávnostnú formu i v inom spoločenstve. Slávnostná forma sľubu má práve za cieľ upevnenie už jestvujúceho vzťahu a jeho verejné vyjadrenie. Prečo? Lebo ono je samo posilnením takého vzťahu, napokon ako každé verejné vyznanie. Štát prijatím tejto normy vyjadrí svoj názor na taký základný hodnotový prvok vzťahu medzi štátom a občanom, ktorý je neodmysliteľnými prvkom slobodnej spoločnosti. Ak chápeme slobodu ako slobodnú vôľu nasledovať poznané dobro. Naša spoločnosť, ktorá je hodnotou neutrálnou spoločnosťou rešpektuje práva občana. Naopak občania rešpektujúc spoločenstvo ako vlasť vyjadrujúc a upevňujúc nielen citový ale aj rozumový vzťah k vlasti majú mať o to väčší záujem, aby dané rešpektovanie bolo vzájomné. V tomto smere správna výchova, ktorú má podnietiť, povzbudiť zákon o podpore vlastenectva môže byť motívom pre aktivizáciu občanov pri obhajobe svojich práv v prípade, že by došlo k ohrozeniu ústavného zriadenia, ale aj zásahom do konkrétnych práv jednotlivcov. Občan, ktorý je vychovávaný k úcte k vlasti ako ku spoločenstvu s konkrétnym ústavným zriadením v očakávaniach súvisiacich so správaním tohto spoločenstva bude náklonnejší v prípade nespokojnosti domáhať sa svojich práv, ba v prípade ohrozenia bude brániť tieto práva týkajúce sa jeho ako občana ako aj iných ľudí. Rezignovaný jednotlivec, ktorému meno občan vlastne nepristane, ktorý nevidí, necíti a nepozná alebo si ani neuvedomuje napríklad význam slobody pre svoj bežný denný život bude náchylnejší k podpore nedemokratických konceptov európskej alebo mimo európskej ........., lebo si rozdiel medzi slobodným a neslobodným zriadením vlastne ani neuvedomuje. Slávna snemovňa, nebojme sa vlastenectva. Ono nás Slovákov ako národ viedlo po celé veky a priviedlo nás až do súčasnosti. A odpovedzme si spolu na šesť kľúčových otázok. Prvá otázka. Potrebuje Slovensko zákon o vlastenectve? Určite. Vlastenectvo sú korene, ktorými štátnosť a štát vrastá do daného kultúrno-politického spoločenského priestoru. Ak sa tieto korene plazia len po povrchu, strom štátnosti sa vykorení pri prvom nápore veta. Druhá otázka. Potrebuje Slovensko zákon o vlastenectve teraz? Je niekoľko vonkajších aj vnútorných okolností, ktoré zvyšujú naliehavosť potreby takéhoto zákona ako napríklad schválenie Lisabonskej zmluvy a nový kontext slovenskej štátnosti, ktorý si vyžaduje popri vlasteneckom vzťahu k Slovenskej republike aj formovanie obdobného vzťahu k Európskej únii. Nedostatky vo vlasteneckej výchove a v úrovni vlastenectva posledných generácií, absencia vlasteneckého kritériá v práci médií, ktoré formujú občianske a národné povedomie a tým aj úroveň vlastenectva. Paralyzovanie vlasteneckých emócií v dôsledku jednostranného zdôrazňovania problematických kapitol našich najnovších dejín. Systematické oslabovanie národného povedomia z vonku i z vnútra. Tretia otázka. Aký je vzťah vlastenectva a histórie, resp. historiografie. Dejiny sú akousi rezonančnou skriňou vlasteneckých emócií. Nedostatky chyby historiografie deformujú túto ozvučnicu a vyvolávajú v občanovi pocit, že toto spoločenstvo vlastne nedosiahlo za posledných tisíc rokov vývoja žiaden podstatný úspech. Východisko ponúkla literatúra, ponúklo i umenie, ktoré poetizovalo biedu Slovákov a vyvolalo v nich pocit, že sebaľutovaním, či dokonca žobraním možno dosiahnuť viac ako poctivou prácou. Slovensko preto potrebuje triezvu vecnú bilanciu svojho vývoja a tá poukáže na intelektuálne a kultúrno-tvorivý potenciál nášho národného spoločenstva. Štvrtá otázka. Ak sa zákon zameriava na rozvoj vlastenectva, je tento pojem náležite definovaný? Ak nie, zaobíde sa bez definície vlastenectva? Vymedzením vlastenectva v návrhu zákona je neúplné a neodkríva ani všetky roviny významu vlastníctva a nástrojov, ktorými sa môže rozvíjať. Dôkladná analýza týchto problémov je daná nielen našim členstvom Európskej únii, ale aj mnohonárodnostným charakterom nášho spoločenstva, ktoré sa v najnovšej dobe rozširuje o prisťahovalcov. Piata otázka. Zákon sa sústreďuje na vlastenecké rituály, symboly a podobne. Predstavujú tieto prvky ťažisko pôsobenia štátu pri rozvoji vlasteneckého cítenia občanov? Každá krajina, ktorá má o sebe pozitívnu mienku potrebuje symboly, rituály a sviatky. Nimi sa zviditeľňuje vlastenectvo, ktoré má v každom z obyvateľov svoju dôvernú, emocionálnu podobu. Preto je na mieste vymedziť podmienky priebeh rituálov a podobne. Predložený návrh napríklad nerešpektuje naše členstvo v Európskej únii. Všetky znaky, zástavy, portréty, texty a rituály by mali byť zdvojené. Vedľa znaku Slovenskej republiky aj znak Európskej únie, vedľa portrétu prezidenta Slovenskej republiky aj portrét prezidenta Európskej únie atď. Bolo by nesprávne, keby štátna iniciatíva a podpora k vlastenectvu sa vyčerpala len uplatnením symbolov a rituálov. Spievaním hymny sa ešte nikto nikdy nestal vlastencom, ale vlastenec uvíta príležitosť zaspievať si hymnu krajiny, ku ktorej má emocionálne kladný vzťah a ktorú má rád. V tejto súvislosti upozorňujem na nezmyselný text slovenskej hymny, ktorý by sa mal prepracovať. Bez ohľadu na to, či spievame zastavme ich bratia, alebo zastavme sa bratia v kontexte skonštatovanie "veď sa oni stratia", táto výzva nedáva zmysel. Dovoľte mi poznamenať, že aj keď Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 vo svojom čl. 9 ods. 4 stanovuje inak tento jej článok je čiastočne v rozpore s odsekom 2 ústavného zákona č. 20 z 25. novembra 1992 o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorý stanovuje, že po jej zániku jej nástupnícke štáty citujem: "nesmú používať štátne symboly Českej a Slovenskej federatívnej republiky". Šiesta a posledná otázka. Jestvujú aj iné formy výchovy k vlastenectvu? Určite a majú primárny význam určujúci pre používanie symbolov, rituálov a podobne. Najdôležitejšie formy výchovy k vlastenectvu sú výchova príkladom verejných činiteľov a politických subjektov. Volebný zákon, ktorý umožní nie hlasovať, ale skutočne voliť na základe zverejnených faktov od spoločensky prospešných postojov skutočne voliť budúcich zástupcov ľudu. Presadzovanie morálnych cností v politike na hospodárskom živote, rovnosť možností pri výbere uchádzačov o zamestnanie, o pozície v štátnej správe a o štátne zákazky. Poskytnutie uvedomenia si, že občania sú spolutvorcami dejín. Prehlbovanie vzájomnej úcty medzi generáciami. Pozitívna interpretácia historického vývoja Slovenska. Tvrdý postih protispoločenského správania. Napríklad poškodzovania spoločného alebo individuálneho vlastníctva. Hanobenie hrobov. Svojvoľné grafity na stenách domov, vagónov. Ďalej vandalizmus, čo treba chápať ako prejav neúcta a pohŕdanie voči celému spoločenstvu. Ochrana vlastencov pred osočovaním z nacizmu, fašizmu a podobne ja s tým definovaním jeho zástoja v osobnom a spoločenskom živote, vymedzením jeho hraníc oproti extrémnemu nacionalizmu, ale aj oproti rovnako škodlivému kozmopolitizmu. V hodnotení súčasného politického vývoja sprítomniť vlastenecký aspekt, teda aspekt spoločného blaha ako škodlivému kozmopolitizmu. V hodnotení súčasného politického vývoja sprítomniť vlastenecký aspekt, teda aspekt spoločného blaha, o ktorý musí ísť každému politikovi a organizácii. Politické zoskupenie, alebo mimovládna organizácia, ktoré nedokážu uplatniť vo svojej činnosti aspekt spoločného blaha, čiže produkt vlastenectva krátko vyjadrený dôvodom, lebo chcem vo svojej krajine dobre, by mali byť zo zákonnej moci zrušené. Napríklad pokus o narušenie územnej celistvosti je aspekt, ktorý poškodzuje celospoločenský záujem a spoločné blaho rovnako, ako šírenie intolerancie, nenávisti voči niektorej sociálnej alebo národnostnej skupine a podobne. A rozvoj vlastenectva predpokladá zdôraznenie významu spoločenskej morálky a uplatnenie etických princípov pri výkone funkcií, povolaní atď.
Slávna snemovňa, mýli sa ten, kto aj po 200 rokoch opakuje slová anglického lexikografa Samuela Johnsona, patriotizme ist te las lefis of an skund (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Poslednou šancou darebáka je stať sa vlastencom. Aj nášmu romantikovi Jankovi Kráľovi pripisujú výrok. Aj zo slova vlasť si možno urobiť válov.
Americký patriot Nathan Hall bol hrdinom amerického boja za samostatnosť proti britskému kolonializmu, ktorý padol do rúk Angličanom. Tí ho popravili ako špióna 22. septembra 1776. Mal iba 21 rokov. Pred popravou vyslovil vetu, ktorá sa v americkom prostredí stala často opakovaným úslovím. Aj on die redit, that and hef bat onlaif to los for moekonti (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Ľutujem iba to, že mám len jeden život, ktorý smiem obetovať za vlasť.
Keď som sa svojho času ako beženec, človek bez vlasti rozhodoval o prijatí občianstva vo švajčiarskej konfederácii, rozhodol som sa pre kantón Vou, ktorý sa stal samostatným 24. januára 1798. Jediný z 26 kantónov a polokantónov švajčiarskeho súštátia mala na svojom zeleno-striebornom erbe napísané. Liberte hepatri (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Sloboda a vlasť.
A vždy s pohnutím stojím pred klasicistickou sochou majora Davela, stojacou v nadživotnej veľkosti medzi sídlom kantonálnej vlády a kantonálneho parlamentu v Luisiane. Tento holdský vlastenec žil na prelome 17.-18. storočia a chcel dosiahnuť pre Peiduvu, pre Valdsko stratenú nezávislosť. Keď ho jeho vlastní rodáci odsúdili na smrť, jeho posledné slová pred popravou boli. Mamou severati lamompei (pozn. prepis.: zápis nie je overený). Moja smrť bude užitočná v mojej rodnej zemi.
O láske k vlasti sa vyjadrovali vo svojej poézii nespočetní slovenskí básnici. Rád si spomínam na verše Martina Rázusa zo zbierok Hoj zem drahá, či Kameň na medzi, ďalej na knihu Strážcovia a ochrankyne Slovenska, Valentína Beniaka a Martina Benku, alebo na fenomenálne básne Andreja Žarnova Moja vlasť, Slovenský žiaľ, Domovina.
Dnešné generácie školákov, študentov a učiteľov tieto básne, žiaľ, nepoznajú a nič im nehovoria. Takisto Rudolf Divong, františkánsky barner (pozn. prepis.: zápis nie je overený) z Oravy, ktorý bol jedinečným slovenským vlastencom, či žil v poetickom Taliansku, dramatickej Argentíne, alebo v prozaickom Pitsburgu, ktorému nebolo dopriate dožiť sa slobody a obnovenia štátnej samostatnosti Slovenska a ktorý sníva svoj večný sen na jednom zo zabudnutých severoamerických cintorínov napísal tieto nádherné verše. Verný som otcovizni ostal, nepovie nikto, že som zradil. Úbohé vyhnanstvo som dostal, cvendžiaci groš som nehromadil, aby som ho do futra zašil. Tvoj sen o tebe Slovensko som ziskom nezaprášil. Ďakujem vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte, prosím, mne.


A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR
Ďakujem. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Rydla pán poslanec Vestenický. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Máte slovo, pán poslanec Vestenický.


E. Vestenický, poslanec
Ďakujem. Pán profesor, súhlasím s vami, že vlastenectvo a symboly štátu nie sú obyčajné veci, ani obyčajné hodnoty. Iba nevedomí a zlomyseľní alebo neprajníci to tak prezentujú. Ak nemôžu spochybniť obsah, tak udrú aspoň na formu podania.
Tvrdím, že kto odmieta dané symboly, odmieta danú entitu, samu o sebe, chce zabrániť jej vplyvu. Dôvody, prečo tak koná nie sú významné. To sa dá ľahko vystopovať sondou do histórie jeho názorov, postojov alebo skutkov. Staronové a mladé entity, pán profesor, ktorých existencia trvá krátko. Alebo bola pod tlakom prostredia dlhodobo pod hladinou vnímania ľudského vedomia. Potrebujú svoje symboly prezentovať často a intenzívne, aby sa ich vplyv ustálil vo významnom rozsahu.
Neprajníci, protivníci, prípadne nepriatelia. A je jedno, či skrytí, alebo verejní. Sústreďujú svoje úsilie na potláčanie takéhoto snaženia. Najbežnejšie, najbežnejšie cesty potláčania vlastenectva a vplyvu symbolov sú takéto podľa môjho poznania. Spochybniť ich význam a ich nositeľov. Znevážiť ich existenciu a možnosť verejného prejavu. Znemožniť ich používanie a uplatňovanie. Zanedbať ich.
Prvé tri menované neprajníci používajú až keď musia, keď aktivity a vplyv nositeľa sú už pre nich neúnosné. Musia sa totiž pri tom ukázať buď sami, alebo cez svoje predĺžené prsty. Posledná menovaná cesta, to je najväčší hriech, akého sa proti vlastným symbolom môže dopustiť ich vlastník. Protivníci ho ale k tomu vedú rozmanitými nátlakmi. Je to pre nich veľmi výhodné. Lebo ich zloba a zášť zostávajú nepovšimnuté. Toto poznanie


A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR
Reakcia na faktickú poznámku pán poslanec Rydlo.


J. Rydlo, poslanec
Pán generál, ja vám ďakujem za to, čo ste povedali. Ďakujem.


A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR
Reagovali ste, pán poslanec? Ďakujem. Takže vyčerpali sme vystúpenia ústne prihlásených rečníkom. Pardon. Písomne prihlásených rečníkov. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne do rozpravy? Nech sa páči. Takže ústne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Kramplová, pán poslanec Palko, Abrhan, pani poslankyňa Damborská. Uzatváram možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy. Slovo má pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.


D. Jarjabek, poslanec
Ďakujem za slovo, vážená pani predsedajúca. Dámy a páni, dovoľte aj mne pripojiť pár slov k danej problematike. Priznám sa, že mám rád debaty tohto typu v parlamente preto, lebo ide o akúsi hygienu vzťahov a také lepšie sebapoznanie všetkých nás, čo tu sedíme.
Na začiatok, kým začnem trošku rozprávať o predloženom návrhu zákona, by som chcel povedať, že táto problematika nie je nová. Podľa môjho poznania ako prvý s ňou prišiel na prelome rokov 1993-94 Roman Kaliský. Ten návrh zákona mal iný názov, ak si dobre spomínam, tak to bol zákon na ochranu republiky. Ale niečo podobné sa týmto zákonom snažil aj vtedy pán Kaliský riešiť. No nepodarilo sa preto, lebo bolo množstvo iných problémov a som rád, že o tejto problematike môžeme hovoriť aspoň teraz. Ja o nej budem hovoriť trošku, samozrejme, z iného pohľadu ako pán poslanec Rydlo, no ale, berte to ako istý môj názor a istý iný pohľad na danú problematiku. Čiže, ctené kolegyne, vážení kolegovia, začnem teda vlastenecky.
Som Slovák a hrdý Slovák. Popri tom som starý Bratislavčan a hrdý Bratislavčan zo Starého Mesta, kde sme vyrastali bok po boku Slováci, Maďari, Židia, Nemci, Cigáni a ochrannú ruku nad nami a našimi junáckymi pasovačkami neraz držali len o chlp starší chlapci z teologického seminára na Kapitulskej ulici.
A ako sme sa my členení podľa ulíc, na ktorých sme vyrastali, medzi sebou vedeli prieť o chlapčenské ideály a hodnoty, tak sme okamžite zjednocovali svoje šíky, ak sme zacítili ohrozenie zvonka. Pre nás to vtedy boli rovesníci napríklad z Nív, zo Škovránčej, z Petržalky, alebo z Poľnej ulice a o exotoch z predmestí ani nehovoriac.
Vyrástol som ja, vyrástlo moje rodné mesto, máme svoj štát, ktorý, chvála bohu rastie a odkedy ho máme, riešime tu starú chlapčenskú dilemu byť v prvom rade členom niektorej konkrétnej obce, či mestskej časti, alebo občanom štátu. Obec, či štvrť sme si väčšinou nevyberali. Narodili sme sa v nich a vyrástli. Máme tam svoje korene, svojich priateľov, svoje prvé lásky i svoje prvé chrasty. A hoci nejedného z nás osud aj na nejaký čas, či dokonca na dlho odveje kamsi do diaľav, sme stále tzv. rodáci, konškoláci, jednoducho ľudia, medzi ktorými existuje silné puto.
Či sme Slováci, Maďari, Nemci alebo hoci Taliani, za to tiež nemôžeme. Tiež to máme v génoch, hoci v týchto končinách Európy je to tak, že v mnohých prípadoch si národnosť vlastne volíme, pretože medzi predkami v druhej či tretej generácii nájde takmer každý z nás niekoľko alternatív.
V tomto štáte je suverénne najviac nás, ktorí sme Slováci, ktorí sme radi, že sme Slováci a ktorí sme hrdí na to, že sme Slováci. Stalo sa tak napriek známym faktom z našej národnej histórie, napriek premyslenému a neraz veľmi brutálnemu odnárodňovaniu v dávnejšej, i menej dávnej minulosti napriek tomu, že Slovákov, Slovensko naše dejiny i predkov si kde kto parceloval, privlastňoval alebo ich zatajoval, vysmieval a dehonestoval (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené).
Za mojej mladosti som slovenskú zástavu poznal iba ako fašistickú. Dvojkríž na trojvŕší náš štátny znak za Novotného nahradila živánska pod Kriváňom. A v mene internacionalizmu v tých časoch proletárskeho sa vlastne akékoľvek pripomenutie našej slovenskosti vnímalo ako prejav nacionalizmu, niekedy buržoázneho, niekedy bez prívlastkového.
Keď začiatkom 90. rokov medzinárodná situácia umožnila uplatniť Slovákom naše právo na sebaurčenie, našli sa medzi nami mnohí, ktorí neverili v schopnosť Slovákov riešiť si svoje problémy a pociťovali veľkú potrebu zachovať náš národ i náš životný priestor v podriadenom postavení.
Hlasovanie o deklarácii, zvrchovanosti i o prijatí ústavy je dnes dostupné na internete a nemá zmysel tu pripomínať kto bol za a kto bol proti. Keď bol zápas o štát vybojovaný a nad Bratislavským hradom zaviala prezidentská štandarda, naivne som sa domnieval, že prichádza čas, keď sa naše uličné zoskupenia, či bandy dokážu dohodnúť na spoločnej stratégii.
Už kvôli tomu najzákladnejšiemu cieľu nedovoliť, aby nám niekto iný určoval podmienky a diktoval svoje záujmy. Myslel som si, že tak ako som intuitívne a napriek internacionalistickému vplyvu škôl, pionierskych a mládežníckych vedúcich, či sugestívnej mediálnej manipulácii dospel k vlastenectvu, teda k pozitívnemu, žičlivému a priaznivému vzťahu k Slovensku a Slovákom ja, tak k nemu dospeli či dospejú aj iní, naivne som sa domnieval, že keď raz tá desaťročia pod treskom skrývaná slovenská zástava skropená, len tak mimochodom aj krvou našich predkov v dobách slovenského povstania 1948-49 zaveje nad sídlom slovenského prezidenta a parlamentu, budeme si všetci ju ctiť a mať ju v úcte celkom prirodzene. Prečo sa tak nestalo? To je otázka nielen pre nás politikov že v nich nebude politikum, že budeme sa baviť o skupinách občanov, ktorým by eventuálne takýto návrh zákona mohol skomplikovať ich pracovnú činnosť, veď to predsa nechceme, hej? K pánovi poslancovi Rydlovi by som chcel povedať len toľko, že asi hovoríme o dvoch veciach. Ja som bol t

Ezen a héten még a szokásosnál is nagyobb érdeklődéssel figyeltem a parlamenti ülést. A 44. ülésszak ugyanis az utolsó, melyen még kötelezi a koalíciós szerződés a Smer–SNS–HZDS triumvirátust, így a jövő évi üléseken Pavol Paška bájmosolya és protokolláris nyilatkozata ellenére már semmi se biztos. A monitor előtt ülve nógattam-sürgettem a honatyákat: húzzatok bele, gyerünk, jussunk el még a héten a 72. tárgyalási pontig.

Nem így lett. Péntek 13 óra körül, az 50. pont táján hazamentek a legények. Így a Ján Slota és Rafael Rafaj által beterjesztett hazafias törvény vitája a jövő hétre maradt. Gondolom, minden önkormányzati képviselő és vidéki sportvezető izgatottan várja a döntést. A hazai és a magyarországi sajtó elsősorban a törvény iskolákra gyakorolt hatását emelte ki, nevezetesen, hogy az SNS-es jogalkotók teletömnék nemzeti jelképekkel az osztályokat, és akkor Lady Gaga vagy a Rammstein poszterét nem tudnák hova tenni a nebulók. A sovány, a nyelvtörvény végrehajtó rendelkezése mellett eltörpülő, alig ötoldalas törvényjavaslatocska azonban nemcsak az iskolákat borítaná el fehér-kék-piros köddel. A tervezett jogszabály értelmében minden állampolgárnak kötelessége tisztelni az állami jelképeket, az államnyelvet és az államot, de még annak intézményeit is. Tehát Slotáéknak messze nem elég a fizetem az adókat és betartom a törvényeket liberális minimuma, ők tiszteletet követelnek.

Az államnak tett hűségesküt nemcsak a diákok tennék le, személyi igazolványuk átvételekor, hanem a parlamenti képviselők, az állami és közalkalmazottak, a polgármesterek, a helyi és a megyei képviselők is. A himnusz nemcsak a tanítási hét kezdetén csendülne fel, hanem az önkormányzati, parlamenti és kormányülések, a sportesemények, és minden önkormányzati rendezvény előtt is. Képzeljük el ennek valószerűségét egy csallóközi, vagy éppen bodrogközi falunapon... A Koalíciós Tanács ülésén a HZDS és a Smer jelezte, nem értenek egyet a jogszabállyal, de támogatni fogják második olvasatba utalását, melynek során azonban komoly változtatásokat várnak koalíciós partnerüktől. Azt egyikük se merte mondani, hogy „Jano, nem kell ez, októberben 12,5 százalékos volt a munkanélküliség, és tudod, Szabó Dezső is megírta Tisza Istvánnak, hogy a Himnuszt éhes hassal csak egy bizonyos ideig lehet énekelni”, mert akkor az a szlovák választók szemében nem lett volna „jószlovák”. Éppen ezért a láthatóan túlzó törvényjavaslatot a szlovák ellenzék is csak szőrmentén bírálta. Hisz jövő nyáron választások lesznek, és a nemzeti öntudat még a gazdasági növekedésnél is több voksot hozó téma ebben az országunkban. Így izgatottan várjuk, melyik nap kerül sor e lényeges törvényjavaslat megvitatására.

Mégsem mondhatnánk, hogy unalmas malmozgatással töltötték idejüket a képviselők az ülésteremben, melyben egy véres leszámolásra is sor került. Igaz, a mečiari „parlamenti hosszú kések éjszakáját” nehéz felülmúlni, de Robert Fico nem is tör hasonló babérokra: ő fényes nappal fejezte le újra a Szlovák Földalap vezetését. A legújabb hazai botrányos telekügylet azok számára szolgálhat megerősítésként, akik eddig is úgy gondolták: a történelem ismétli önmagát. Egy Mečiar-közeli csapat már 2007-ben is megpróbált értékes tátraalji földeket szerezni, s ez akkor kis híján a koalíció bukásához vezetett. Akkor nem jött nekik össze, most viszont csont nélkül rátették a kezüket a kelet-szlovákiai nyugdíjasok által visszaigényelt földekre. A koalíció még csak meg se rezzent. Erre a kis időre már kár izmozni…